Tretie rozjímanie o Bohu
od farára
Ferdinanda Valíka
(1972)
Úvodom čítanie z Písma.
Najskôr z evanjelia Lukášovho, kapitola 18, verše 18 – 27.
A opýtalo sa akési knieža Ježiša a rieklo: Dobrý Učiteľu, čo mám učiniť, aby som obdržal večný život? A Ježiš mu povedal: Čo ma nazývaš dobrým? Nikto nie je dobrý, než jediný, totiž Boh. A prikázania vieš: Nezcudzoložíš, nezabiješ, nepokradneš, nevydáš falošného svedectva, cti svojho otca i svoju matku.
A on povedal: Toho všetkého vystríhal som sa od mladosti. A keď to počul Ježiš, povedal: Ešte jedno ti chýba: predaj všetko, čo máš, a rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi, a poď, nasleduj ma.
A on počujúc to zarmútil sa veľmi, lebo bol veľmi bohatý. A keď ho videl Ježiš, že sa veľmi zarmútil, povedal: Ako ťažko vojdú do kráľovstva Božieho tí, ktorí majú majetky! Lebo ľahšie je ťave prejsť cez dierku ihly ako bohatému vojsť do kráľovstva Božieho.
Vtedy povedali tí, ktorí to počuli: A kto potom môže byť spasený? A on povedal: To čo je nemožné u ľudí, je možné u Boha.
A z evanjelia Jánovho, kapitola 20, verše 21 – 23.
Vtedy im zase povedal Ježiš: Pokoj vám. Ako mňa poslal Otec, tak i ja posielam vás. A keď to povedal, dýchol na nich a povedal im: Prijmite Svätého Ducha! Ktorýmkoľvek odpustili by ste hriechy, odpúšťajú sa im, ktorýmkoľvek zadržali by ste, zadržané sú.
Toľko čítanie z Písma.
Boží mier a kľud budiž medzi nami!
V minulom rozjímaní o pojme Boha sme došli k záveru: Je zaujímavé, ba skoro absurdné, že všetci ľudia potvrdzujú a uznávajú existenciu sily, ktorá všetkým preniká, všetko ovláda, všetko riadi… ale boja sa povedať, že táto uznaná sila jest od Boha. Kde tkvie príčina?
Prvú a hlavnú vinu vidím v článkoch viery, teda v tak zvaných dogmách, ktorí cirkvi, denominácie či sekty vyhlásili a veriacim k vereniu predložili. V týchto dogmách sa totiž predkladajú ľuďom znetvorené obrazy Božstva, s ktorými zdravo uvažujúci a mysliaci človek nemôže absolútne súhlasiť. Príklad sme si dali na Najsvätejšiu Trojicu. K lepšiemu pochopeniu i utvrdeniu čujme ďalší príklad:
Nepoškvrnené počatie a narodenie Syna Božieho. Poznáte zaiste túto dogmu, ktorá vysvetľuje zrodenie Ježiša Krista bez pozemského otca. Tu cítime opäť rozpor, rozpor, ktorý zavádza ľudí nielen k nevere, ale ktorý vedie i k zneváženiu náboženstva a sväté veci uráža a zosmiešňuje. Všade vidíme dokonalosť, prísnu a neodchylnú zákonitosť a odrazu výnimka! Ježiš nemal pozemského otca! V dokonalosti stvorenia jest akt plodenia nevyhnutne nutný. Kto tvrdí, že narodenie Kristovo sa udialo bez normálneho plodenia, predpísaného Stvoriteľom ľudstvu, ten tým súčasne vraví, že dielo Stvoriteľovo nie je dokonalé.
Skutočne veriaci človek – myslím logicky uvažujúceho veriaceho človeka – velebí Hospodina práve pre Jeho dokonalosť, v ktorej nie je a nemôže byť výnimky alebo zmeny v zákonoch, ktoré Boh do stvorenia vložil. Tým, že sa Kristus stal človekom, musel sa podrobiť i prírodným zákonom; to znamená, že i tu muselo byť normálne splodenie človekom z mäsa a krvi! Tak to podmieňuje dokonalosť Božia.
Ďalšia príčina, prečo sa ľudia boja nazývať uznanú silu Bohom, tkvie v ich lenivosti ducha. Nejaké príklady k osvetleniu:
Počúvate: Ježiš prišiel na svete, aby nás svojou smrťou na kríži vykúpil a spasil. Tu tak isto vyciťujeme nesprávnosť, ak začneme len trochu logicky premýšľať, lebo ak by malo tomu tak naozaj byť, potom by toto spasenie bolo veľmi ľahké. Nie smrť na kríži mohla a mala priniesť vykúpenie, ale pravda, ktorú podával Syn Boží ľudstvu vo svojich slovách. Táto pravda bola však vtedajším vodcom chrámu a náboženstva nepohodlná, bola pre nich pohoršením, pretože mocne otriasala ich vplyvom. Ježiš prišiel preto, aby do množstva dogmatickej strnulosti a prázdnoty, ktorá strhávala ľudského ducha, hlásal pravdu. Teda smrť Kristova na kríži nevykúpila žiadnu vinu ľudstva, neoslobodila od ničoho, ale len tým ľudstvo viac zaťažila ako vražda v najhrubšom zmysle. Vykúpenie a spasenie spočíva jedine v prinášaní pravdy a s tým spojeného oslobodenia od bludov. Je to vykúpenie z nejasného nazerania, zo slepej viery.
Je veľkou chybou, ak sa ľudia domnievajú, že smrťou na kríži im bolo zaručené spasenie a tým i odpustenie hriechov. Táto myšlienka prináša so sebou hroznú škodu, lebo všetci tí, kto v to veria, sú tým zvádzaní z pravej cesty vykúpenia. Cesta vykúpenia záleží jedine v tom, že človek žije podľa Slova Spasiteľovho; že žije podľa vysvetlení, ktoré Ježiš ako vediaci a všetko prezerajúci podal. Tieto vysvetlenia ukazujú na praktických obrazoch a podobenstvách na nutné zachovávanie a skúmanie Božej vôle, ktorá spočíva v zákonoch stvorenia. Tieto podobenstvá tiež ukazujú na pôsobenie a účinky týchto zákonov, keď ich zachovávame alebo keď ich nedbáme.
S pojmom Boha dobrého a svätého súvisí i odpustenie hriechov. Keď Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ktorýmkoľvek odpustili by ste hriechy, odpúšťajú sa im, ktorýmkoľvek zadržali by ste, zadržané sú,“ (Ján 20:23) netýkalo sa to oprávnenie ku všeobecnému a ľubovoľnému jednaniu. To by predsa bolo totožným s prevrátením Božskej vôle v nezmeniteľnej sile zvratných pôsobení; bolo by to proti dokonalej spravodlivosti. Bolo by to pripúšťanie porušovania zákonov. Ježiš však prišiel, aby zákony naplnil a nie aby ich rušil!
Ježiš mienil týmito slovami zákonitý a vo vôli Stvoriteľovej spočívajúci dej, že človek môže druhému človeku odpustiť to, čo mu tento osobne učinil zlého! Ako postihnutý má právo a tiež moc toto odpustiť. Žiaden človek – teda ani kňaz – nemôže odpustiť cudzie hriechy, pri ktorých nie je sám osobne postihnutý. Odpustenie môže nastať len vo vyčerpaní a rozuzlení zvratného pôsobenia, ktoré sa samo presne vyvažuje v základoch Božskej vôle, ktorá tkvie vo stvorení.
Týmto logickým uvažovaním o pojme Boha sme sa dnes vysporiadali ako s dogmami, tak i s ľuďmi duchovne pohodlnými a lenivými. Je tu však ešte jedna časť veriacich, ktorá nám všetku tu logicky vysvetlené vyvráti slovami Písma: „To čo je nemožné u ľudí, je možné u Boha,“ (Lukáš 18:27), lebo u Boha nie je nič nemožného. Toto vysvetlenie však neuspokojuje, lebo v tomto výroku je iný zmysel, než mnohí ľudia si vo svojej pohodlnosti predstavujú. Slová: U Boha nie je nič nemožného“ znamenajú, že u Boha sú nemožné: nedokonalosť, nelogickosť, nespravodlivosť, ľubovôľa. Ak potom títo slepo veriaci používajú týchto slov, že u Boha nie je nič nemožného, v tom zmysle, že Boh môže všetko učiniť, prečo teda Kristus, keď bol na kríži posmievaný: „Ak si Syn Boží – zostúp z kríža!“, prečo nezostúpil? Alebo: Ak nie je u Boha nič nemožného, potom by mohol jediným aktom svoje vôle učiniť všetkých ľudí na zemi veriacimi! Potom by nebolo treba, aby svojho Syna, Ježiša Krista, vydával pozemským trampotám a smrti na kríži. Taká veľká obeť by bola zostala usporená. Ale že sa tak stalo, svedčí o nepodplatiteľnosti a nepošinuteľnosti Božských zákonov, zavedených vo stvorení od prvopočiatku. Do týchto zákonov v ich dokonalosti nie je možné násilne zasahovať, aby sa privodila nejaká zmena.
Preto sa musel i Kristus ku prevedeniu svojho poslania podrobiť nezvratne všetkým prírodným zákonom, teda vôli svojho Otca! Že Kristus to všetko činil, dokazuje celý jeho život. Normálne narodenie, vzrast, pocit hladu, únavy, utrpenie a nakoniec smrť. Podroboval sa všetkému, čomu e podrobené pozemské ľudské telo. Prečo by splodenie či smrť mali byť iného druhu, keď pre to nebolo nutnosti? Práve v prirodzenosti stáva sa úloha Spasiteľova ešte väčšia. Nijako sa nezmenšuje! Práve tak nebola Mária vo svojom vznešenom poslaní menej obdarená milosťou Božou…
Z každého rozjímania o Bohu sa presvedčujeme nielen o dobrote, múdrosti a svätosti Božej, ale rovnako i o dokonalosti.
Svätý je Boh! Svätý a najvyššie dokonalý je Boh, a preto je dokonalá i jeho vôľa, ktorá spočíva v prazákonoch stvorenia!
Amen
