Druhé rozjímanie o Bohu
od farára
Ferdinanda Valíka
(1972)
Úvodom čítanie z Písma.
Najskôr z evanjelia Jánovho, kapitola 1, verše 1 – 5.
Na počiatku bolo Slovo, a to Slovo bolo u Boha, a to Slovo bol Boh.
To bolo na počiatku u Boha. Všetky veci cez neho učinené sú, a bez neho nič nie je učinené, čo učinené jest.
V ňom život bol, a život bol svetlo ľudí. A to svetlo v temnotách svieti, ale tmy ho neobsiahli.
A zo žalmu 19, verš 1 – 4.
Nebesá rozprávajú slávu Boha silného, a dielo rúk jeho obloha zvestuje.
Deň po dni vynáša reč, a noc po noci ukazuje umenie.
Niet reči ani slov, kde by nemohol počutý byť hlas ich.
Toľko čítanie z Písma.
Boží mier a kľud budiž medzi nami!
Sme na úsvite vedeckého veku a každý nový záblesk svetla ukazuje vždy jasnejšie dielo dômyselného Stvoriteľa. Verím, že to nebude už tak dlho trvať a že veda sama nám dokáže existenciu Boha. Veď už dnes môžeme na základe presného matematického zákona dokázať, že náš vesmír nie je dielom náhody, ale že bol vytvorený veľkou tvorčou Inteligenciou. A tou tvorčou Inteligenciou je Boh. Boh je sila, ktorá poháňa prírodné zákony. Je to sila, ktorú doteraz nikto nepochopil, nikto nevidel, ale jej účinky musí vidieť, cítiť a pozorovať každý, kto len vidieť chce. Musí ich vidieť v sebe, v každom zvierati, v každom strome, v každej kvetinke, v každej žilke listu, ktorý sa derie z pupeňa ku svetlu.
Pozrime sa bližšie na dokonalosť v prírode a vesmíre a ihneď poznáme, že to nemôže byť dielom náhody. Podívajme sa len letmo na výsledky vedeckého bádania. Zem sa otáča okolo svojej osi rýchlosťou tisíc míľ za hodinu. Keby sa táto rýchlosť zmenšila, tu by sa naše dni i noci predĺžili, takže by slnko behom dlhých dní vegetáciu spálilo, zatiaľ čo v dlhých nociach by každý výhonok, ktorý to prežil, zmrzol. Rovnako je tomu so vzdialenosťou zeme od slnka. Naša zem je práve natoľko od slnka vzdialená, že tento večný plameň nás zahrieva dosť a nie príliš. Beda, keby slnko bolo vzdialenejšie či bližšie nám! Pozrime sa ešte na sklon zemegule k rovine obehu, ktorý činí 23 stupňov. Tento sklon spôsobuje vznik ročných období. Keby zem nebola sklonená, pary oceánov by postupovali k severu a juhu, a tak by sa navŕšili celé kontinenty ľadu, následkom čoho by na zemi zanikol všetok život. Keby vzdialenosť mesiaca od našej zeme bola podstatne menšia než v skutočnosti je, príliv a odliv by bol tak silný a mocný, že by všetky pevniny boli dvakrát denne úplne ponorené pod vodu.
Vo všetkom je nielen dômyselnosť, plánovitosť, účelnosť, ale i dokonalosť! A to sme sa dotkli len slnka a mesiaca. Kde je život rastlín, hmyzu, vtáctva a živočíchov vôbec? Čo je to vlastne život sám o sebe? Toho sa doteraz žiaden človek nedopátral. Život nemá ani váhy, ani rozmerov, ale má skutočnú silu! Príroda život nestvorila, lebo nemôže byť sama sebe stvoriteľkou. Kto ju stvoril? Kto do nej vložil život?
Vedecky a intuitívne jest pravdou, čo hovorí žalmista Pána: „Nebesá rozprávajú slávu Boha silného a dielo rúk jeho obloha zvestuje. Deň po dni vynáša reč, a noc po noci ukazuje umenie. Niet reči, ani slov, kde by nemohol počutý byť ich hlas.“
Prečo ľudia neveria a neuznávajú Boha, keď vidia všade jeho dielo?
Prvú a hlavnú vinu vidím v článkoch viery, teda v tak zvaných dogmách, ktoré cirkvi či denominácie alebo sekty vyhlásili a veriacim k vereniu predložili. V týchto dogmách sa totiž predkladajú ľuďom znetvorené obrazy Božstva, s ktorými zdravo uvažujúci a mysliaci človek nemôže absolútne súhlasiť. Tak napríklad dogma o Najsvätejšej trojici, kde je Boh kreslený ako starý pán, sediaci v oblakoch nad zemeguľou. To je vyložená urážka a zneuctenie mena Božieho. Tým sa pojem mena Boh zosmiešňuje a znehodnocuje! Nepoškvrnené počatie Panny Márie… Nanebovzatie Panny Márie…
Ďalšia príčina, prečo sa ľudia boja nazvať uznanú silu Bohom, tkvie v ich lenivosti ducha. Vo svojej bezmyšlienkovitosti a lenivosti duševnej chcú sa vyhnúť prebudeniu, pretože to prináša so sebou povinnosti, ktorých plnenia sa boja, či by im to bolo viac ako nepríjemným. Každá námaha v nich budí hrôzu. Preto radšej o ničom nepremýšľajú… však to nakoniec nejako dopadne.
A konečne existuje veľká časť ľudí, ktorá neuznáva Boha preto, že je to akosi moderné a nepopulárne.
Ak nechcú mnohí ničoho vedieť o Bohu, ničo to na skutočnosti nezmení. Ľuďom je treba len vypustiť slovíčko Boh a zahĺbiť sa vážne do vedy a potom nájdu presne to isté, len vyjadrené inými slovami. Učme sa preto poznávať zákony, ktoré sú zapísané vo veľkej knihe celého stvorenia. Podrobiť sa im znamená milovať Boha!
Ak poviem: Podrobujem sa dobrovoľne stávajúcim prírodným zákonom, pretože je to k môjmu dobru – alebo ak povie druhý: Odovzdávam sa do vôle Božej, ktorá sa prejavuje v prírodných zákonoch – či ak vysloví tretí: Podrobujem sa onej nepochopiteľnej sile, ktorá poháňa prírodné zákony… je tu nejaký rozdiel v účinku? Sila je tu a ty ju uznávaš. Musíš ju uznať, pretože ti nič iného nezostáva, akonáhle len trochu logicky uvažuješ… a tým uznávaš svojho Boha.
A táto sila pôsobí i v nás. Nezneužívajme ju preto k zlému. Pamätajme si, že všetky následky nášho myslenia a jednania sa vždy k nám vracajú. Človek sa môže rozhodnúť, aby jednal dobre alebo zle. Môže slobodne túto silu riadiť k dobru alebo ku zlu. V tom spočíva človekova slobodná vôľa, ale tiež i zodpovednosť! Všetky následky sa vracajú k východisku ustanoveným zvratným pôsobením, ktoré nikdy nezlyhá. Je neúplatné, prísne a spravodlivé. Nevraví sa to isté o Bohu?
Z dnešného rozjímania opäť jasne poznávame, že človek si Boha netvorí, pretože Boh sám je najvyšší Tvorca, ktorý stvoril všetko, i nás. My si len postupne o ňom tvoríme predstavy; niekedy správnejšie, niekedy menej správne. Ale i to najkrajšie myslenie o Bohu je nedokonalé a chudučké, lebo nikdy nebudeme môcť vystihnúť jeho svätosť, múdrosť, vznešenosť a dokonalosť.
K záveru poznamenávam: ak pôsobí vo všetkom a všade sila, ktorú Bohom nazývame, potom to neznamená, že Boh je príroda, či že Boh spočíva v celom stvorení, v každej kvetine, v každom kameni… atď., že prírodné sily sú Boh. Tiež nemožno vyvodzovať z čítania zo skutkov svätých apoštolov: „Ním živí sme a hýbeme sa i trváme,“ (17:28) že by Boh bol v človeku. Toto je správne len v tomto zmysle: Život prišiel od Boha. Z Jeho vôle vzišla do všetkého iskra života. V celom stvorení sa stretávame len s Jeho vôľou, s Jeho silou. On sám stojí vysoko nad stvorením. Boh je dokonalý od počiatku a preto je dokonalá i Jeho vôľa, ktorá spočíva v prazákonoch stvorenia. Boh nepotrebuje, aby chodil za ľuďmi a prosil ich, aby uverili v Jeho existenciu! Taký názor by bol len znehodnocovaním a znižovaním svätého Boha.
„Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh.“ V tom je pre človeka všetko vedenie. Slovo prišlo z Boha! Bolo a jest časťou z neho! Človek bol stvorený z jeho ducha. Duch je vôľa Božia. A z tejto vôle Božej povstalo stvorenie.
Svätý jest Boh… sväté jest i jeho Slovo. Preto slová: „Verím v Boha…“ nemal by snáď človek ani nahlas vyslovovať. Je strach, aby ich človek nevyslovil mechanicky a bezmyšlienkovite… ale aby ich precítil a chápal v celej ich hĺbke a význame!
Amen
