Pilát na prahu osudu
Vo vatikánskych archívoch v Ríme sa medzi starými rukopismi našiel úradný protokol miestodržiteľa Judska Piláta Pontského „Acta Pilati“, ktorý nám môže napomôcť pri hľadaní odpovede. Pontius Pilatus - miestodržiteľ Judska - v ňom svojmu cisárovi píše:
Na Cézara Tiberia v Ríme!
Pozdrav šľachetnému vládcovi!
Udalosti posledných dní v mojej provincii boli takého rázu, že som musel podať správu o jednotlivostiach, ako sa tieto prihodili. Nebol by som prekvapený, keby udalosti behom času zmenili osud nášho národa. Zdá sa, že bohovia prestali byť k nám milostivými. Som skoro v pokušení povedať: „Nech zlorečený je deň, v ktorom som Valérovi Vlaccusovi dal vo vláde šťastia!“.
Pri mojom príchode do Jeruzalema, zobral som si Pretórium a nechal som si pripraviť bohaté pohostenie, ku ktorému som pozval popredných v Júde – veľkňaza a jeho sprievod. Na určenú hodinu neobjavil sa ani jeden z povolaných. Toto bolo pohanením mojej osoby. Po niekoľkých dňoch sa uráčil veľkňaz urobiť mi návštevu. Jeho správanie bolo slávnostne vážne, až výsmešné. Predostrel, že je jemu aj jeho ľuďom zakázané z náboženských dôvodov sedieť pri stole Rimana. Považoval som za spôsobné, prijať jeho ospravedlnenie, avšak od toho okamihu počínajúc, bol som presvedčený, že sa porazení označili za nepriateľov víťazov.
Zdá sa mi, že zo všetkých podmanených miest je najhoršie vládnuť v Jeruzaleme. Ľud bol taký nepokojný, že v každom okamihu som sa obával povstania. Aby mohlo byť potlačené, mal som len jedinú stotinu, hŕstku starých vojakov. Požiadal som prefekta Sýrie o poskytnutie podpory, tento mi však oznámil, že sám má tak isto len málo oddielov vojska, aby týmto obhajoval vlastnú provinciu. Príliš nepokojná túžba po ovládaní a rozšírení nášho cézarského panstva a nemohúcnosť uhájenia území a ich ochrany znamená, ako sa obávam, pád našej šľachetnej vlády.
Medzi rôznymi povesťami, ktoré sa mi dostali do uší, vzbudila moju pozornosť obzvlášť jedna. Bolo mi povedané, že jeden mladý muž sa objavil v Galilei a káže vznešenou výrečnosťou nové učenie, pričom predstiera, že ho poslal Boh. Spočiatku som bol znepokojený, aby jeho kázanie neštvalo ľud proti Rimanom, avšak skoro nato stratil som túto obavu, lebo Ježiš z Nazaretu hovoril skôr ako priateľ Rimanov, než Židov.
Keď som sa jedného dňa prechádzal popri Siloe, uvidel som veľký nával ľudí. Uprostred jednej skupiny som zbadal mladého muža, ktorý opierajúc sa o strom, hovoril pokojne k zástupu. Bolo mi povedané, že to má byť ten Ježiš z Nazaretu. Ľahko by som to uhádol aj sám, taký bol rozdiel medzi ním a jeho poslucháčmi. Vlasy zlatej farby dávali jeho výzoru priam nebeský vzhľad. Mohol mať približne tridsať rokov a nikdy som nevidel také sladké, pokojné a jasné črty tváre. Aký veľký rozdiel bol medzi ním a jeho poslucháčmi s ich čiernymi bradami a opálenou kožou. Nechtiac ho rušiť svojou prítomnosťou, išiel som ďalej svojou cestou a naznačil som poverencovi, aby sa pripojil k skupine a počúval. Môj poverenec Maulius je vnukom hlavného sprisahanca, ktorý táboril v Etrúrii, očakávajúc Katilína. Maulius bol dlhoročným obyvateľom Júdy a hodným mojej dôvery. Keď som vkročil do Pretória, stretol som Maulia, ktorý mi opakoval reč, akú mal Ježiš pri Siloe. Nikdy som nič podobné nečítal, čo by sa dalo porovnať s Ježišovými zásadami. Jeden z početných buričských Židov v Jeruzaleme sa ho spýtal, či je podľa zákona správne dávať cisárovi tribút. Ježiš odpovedal:
„Daj cisárovi, čo patrí cisárovi a Bohu, čo patrí Bohu.“
Bolo to v povahe jeho múdrosti, ktorou sa vyznačovali jeho reči, že som Nazaretskému poskytol toľko voľnosti. Bolo v mojej moci zatvoriť ho a vyobcovať do Pontu. Avšak to by bolo prečinom proti spravodlivosti, ktorú Rimania vždy rešpektovali. Tento muž nebol ani povstalcom ani zvodcom. Poskytol som mu preto svoju priazeň a ochranu, snáď bez jeho vedomia. Mal slobodu jednania, reči, poriadať zhromaždenia, volať si z ľudu žiakov, a to neobmedzene bez ohľadu na pretoriánske nariadenie.
Keby sa malo niekedy stať to, že by náboženstvo našich otcov bolo zatlačené náboženstvom Ježišovým, čo nech bohovia zamedzia, tak by na základe šľachetnej trpezlivosti Rím svoje predchádzajúce vyvíjanie urýchlil, zatiaľ čo ja biedny tvor, mal by som byť nástrojom toho, čo Židia nazývajú prozreteľnosťou a my osudom. Ale táto bezpodmienečná sloboda, ktorú Ježiš požíval, dráždila Židov, síce nie chudobných, ale bohatých a mocných, proti ktorým aj Ježiš ostro vystúpil. Stalo sa podľa môjho úsudku z príčin politických, že som neobmedzoval slobodu Nazaretského.
„Zákonníci a farizeji,“ povedal im, „ste semeno vreteníc, ste podobní obieleným hrobom.“ Druhý raz povedal s výsmešným úsmevom o almužnách vážených, že malý dar chudobnej vdovy je omnoho cennejší v očiach Božích.
Denne boli donášané Pretóriu nové sťažnosti o utrpených pohaneniach Ježiša. Tak isto som bol oboznámený s tým, že sa mu môže prihodiť nešťastie, pričom nebolo by to po prvý raz, že Jeruzalem ukameňoval tých, ktorí sa menovali prorokmi a ktorým Pretórium odoprelo spravodlivosť. Napriek tomu bolo moje chovanie senátom schválené a bola mi prisľúbená posila po skončení perzskej vojny. Súc slabý potlačiť prípadné povstanie, rozhodol som sa podniknúť opatrenia, ktoré by zaručovali v meste pokoj bez toho, že by mi Pretórium mohlo vytýkať nejakú slabosť alebo nedbalosť.
Písomne som požiadal Ježiša o osobný rozhovor v Pretóriu. Prišiel. V mojich žilách koluje španielska krv zmiešaná z rímskou, preto nie som schopný pociťovať detské pohnutia alebo strach. Avšak keď prišiel Nazaretský, bol som v svojej bazilike, moje nohy sa mi zdali ako prikované železnou rukou na mramorové dlaždice a triasol som sa na celom tele ako previnilý zločinec, zatiaľ, čo on bol pokojný a pokorný ako nevinnosť. Ježiš prišiel ku mne bližšie a so žiariacim výrazom povedal: „Tu som.“
Chvíľu som s úctou a obdivom pozoroval tento krásny, mimoriadny obraz muža, neznámeho našim maliarom, ktorí našim bohom a hrdinom dávajú formy a postavy. „Ježiš,“ povedal som konečne, pričom sa môj jazyk zajakával, „povoľoval som ti za posledné tri roky neobmedzenú slobodu reči a neľutujem to. Tvoje slová sú slovami múdreho. Nie je mi známe, či si čítal Sokrata alebo Platóna, ale pokiaľ viem, tkvie v tvojich rečiach majestátna prostota, ktorá ťa povznáša vysoko nad týchto filozofov. Cézar je o tom informovaný a ja, jeho nepatrný sluha v tejto krajine, som šťastný, že som ti mohol túto slobodu, ktorej si taký hodný, poskytovať. Napriek tomu nemožno mi nepovedať, že proti tebe povstali mocní, zarytí nepriatelia, čo nijako neprekvapuje. Sokrates mal svojich nepriateľov a padol za obeť ich nenávisti. Tvoji sú dvojnásobne rozhorčení proti tebe pre tvoje reči proti nim a na mňa sa zlostia, že ti poskytujem voľnosť. Žalujú na mňa, že idem s tebou v spojení za účelom obrať Židov o ich malé mestské práva, ktoré im Rím ešte ponechal. Mojou prosbou je – nehovorím, že je rozkazom – aby si v budúcnosti bol miernejším a opatrnejším a nevzbudzoval pohoršenie u svojich nepriateľov. Popudzujú hlúpe obyvateľstvo proti tebe a nútia používať moju sudcovskú moc.“ Nazaretský mi pokojne odpovedal:
„Knieža zeme! Tvoje slová nie sú pravej múdrosti. Prikáž horskej bystrine: „Stoj ticho prostred svojej horskej domoviny, aby si nevykorenila stromy v údolí.“ Bystrina ti odpovie, že musí byť poslušná zákonom Božím. Boh sám vie, kam bystrina tečie. V pravde ti hovorím, prv, než ruža Sárona rozkvitne, má byť krv spravodlivého vyliata.“
„Tvoja krv nesmie byť nikdy vyliata,“ odpovedal som s pohnutím, „si drahocennejším v mojej úcte pre svoju múdrosť ako všetci rebelantskí farizeji, ktorí zneužívajú slobodu, ktorú im Rimania ponechali. Sprisahávajú sa proti cisárovi a našu dobrotu si vysvetľujú ako strach. Drzí lotri, nepozorujú, že sa vlk Tiberiov občas prezlečie do ovčej kože. Budem ťa proti nim chrániť. Moje Pretórium nech ti je miestom útočišťa, je posvätným miestom.“
Ježiš bezstarostne pokrútil hlavou a s ľúbeznosťou a božským úsmevom povedal: „Keď príde ten deň, potom nebude miesta pre Syna Človeka ani nad zemou ani pod zemou. Útočisko spravodlivého je tam hore,“ ukazujúc pritom k nebu dodal: „To, čo stojí v knihách prorokov sa musí naplniť.“
„Mladý muž,“ povedal som láskavo, „ty ma prinucuješ, aby som premenil svoju prosbu v rozkaz. Istota provincie, ktorá je zverená mojej ochrane, to vyžaduje. Musíš vo svojej reči dbať na väčšiu miernosť. Neprekračuj moje rozkazy, ktoré poznáš. Nech ťa ochráni šťastie.“
„Ži dobre, knieža zeme,“ odpovedal Ježiš. „Neprišiel som, aby som priviedol na zem boj, ale pokoj lásku a blahobyt. Narodil som sa v dni, v ktorom cézar Augustus dal rímskemu svetu mier. Prenasledovanie nepríde od teba. Očakávam ho od iných a vyrovnávam sa s ním v poslušnosti, podľa vôle môjho Otca, ktorý mi ukázal cestu. Zadrž teda svoju svetskú moc. Nie je v tvojej moci zavrieť obeť na prahu chrámu zmierenia.“ Toto povediac, zmizol ako svietiaci tieň za závesom baziliky.
Nepriatelia Ježišovi prišli s udaním k Herodesovi, aby si zaopatrili povolenie k vykonaniu pomsty na Nazaretskom. Keby bol Herodes pokračoval podľa svojej náchylnosti, bol by Ježiša nechal okamžite popraviť, avšak súc hrdý na svoju kráľovskú osobnosť, obával sa podniknúť taký čin, ktorý by bol zmenšil jeho vážnosť v senáte. Jedného dňa prišiel Herodes ku mne do Pretória a po bezvýznamnej, strohej reči sa ma spýtal, aká je moja mienka o Ježišovi. Odpovedal som, že Ježiš mi pripadá ako jeden z najväčších prorokov, ktorých plodia časom veľké národy, že jeho učenie žiadnym spôsobom nie je bohorúhačstvom a že úmyslom Ríma by bolo ponechať mu plnú slobodu, čo tiež ospravedlňuje jeho počínanie.
Herodes sa zlomyseľne usmial a výsmešne pozdraviac, opustil ma.
Veľký sviatok Židov bol blízko a pomýšľalo sa využiť túto príležitosť pri všeobecnom plesaní, ktoré bolo vždy pri slávnosti sviatku Pessahu zjavné. Mesto bolo preplnené zástupom, ktorý žiadal smrť Nazaretského. Moji zvedovia mi oznámili, že chrámový poklad bol použitý na podplatenie ľudu. Nebezpečie bolo skľučujúce. Písal som prefektovi Sýrie, aby mi poslal sto peších oddielov a to isté množstvo jazdcov, ale odmietol. Videl som sa s mojou hŕstkou veteránov prislabým, aby som mohol potlačiť vzburu a nebolo inej voľby, než ich ponechať voľných. Priviedli zajatého Ježiša a buričská luza, nestrachujúc sa Pretória, domnievala sa so svojimi vodcami, že budem s ich jednaním dokonca súhlasiť, neustále revala: „Ukrižuj ho, ukrižuj!“ Tri rôzne strany sa spojili proti Ježišovi: ponajprv Herodiáni, potom sudcovia, ktorých buričské konanie pramenilo z dvojakých pohnútok; nenávideli Nazaretského a mrzelo ich rímske jarmo. Nemohli mi nikdy odpustiť, že som vtiahol do „svätého mesta“ so štandardami, ktoré niesli rímske znaky a hoci som sa v tomto dopustil neblahej chyby, pripadalo im toto bohorúhačstvo menej ohyzdným. Iná príčina nenávisti bola zapálená v ich prsiach. Navrhol som totiž, aby časť chrámového pokladu bola použitá pre všeobecné blaho na vybudovanie príbytkov. Môj návrh spôsobil zamračenie tvárí. Tretia strana, farizeji, boli otvorenými nepriateľmi Ježiša. Ťažko niesli ostré výčitky, ktoré na nich hádzal Nazaretský počas troch rokov, kde sa mu na to naskytla príležitosť. Slabí a zbabelí, aby sami jednali, pripojili sa hádajúci k sudcom a Herodiánom. Okrem týchto troch skupín bolo mi treba bojovať proti nesvedomitému a zlotrilému obyvateľstvu, ktoré je vždy pripravené pripojiť sa k vzbure, aby ťažilo z neporiadku a zmätku. Ježiš, privlečený pred veľkňaza, bol odsúdený na smrť. Stalo sa potom, že veľkňaz Kaifáš sa dopustil posmešného jednania voči pokore. Poslal svojho zajatého ku mne, aby som potvrdil jeho rozsudok a vymohol tak povolenie k poprave. Odpovedal som, že keď Ježiš je Galilejský, tak záležitosť prislúcha pod súdnu právomoc Herodesa. Onen ľstivý blúznivec predstieral poníženosť a očakával, že tým získa, keď vec ponechá cisárskemu miestodržiteľovi. Odovzdal teda osud muža do mojich rúk. Čoskoro nato dostal môj palác vzhľad obliehaného hradu. Každým okamihom vzrastal počet vzbúrencov. Jeruzalem bol preplnený davom ľudu z hôr a Nazareta. Zdalo sa, že celé ľudstvo prúdilo do Jeruzalema.
Vzal som si za ženu dievča Gaulusa, ktoré povedalo, že môže vidieť do budúcnosti. Plačúc, vrhla sa mi k nohám a kričala: „Chráň sa, aby si sa nedotkol toho muža, lebo je svätý. Minulú noc som ho videla vo videní. Šiel po vodách, letel na krídlach vetra, hovoril k nepohode, k hukotu mora, všetko mu bolo poddané a poslúchalo ho. Pozri, bystrina hory Kidron tečie krvou, socha cisára je zahalená do smútku ako vestálka v hrobke. Ó, Pilát, zlo ťa očakáva, keď neposlúchaš prosby svojej ženy. Pohroz kliatbou rímskemu senátu a vojnovou mocou cisára.“
Zatiaľ čo žena hovorila, stonalo mramorové schodisko pod váhou zástupu ľudí. Nazaretský bol mi privedený späť. Šiel som, sprevádzaný gardou, do súdnej miestnosti a pýtal som sa ľudu prísnym tónom: „Čo žiadate?“ Odpoveď: „Smrť Nazaretského!“
„Za aký zločin?“
„Rúhal sa Bohu, prorokoval skazu chrámu a Synom Božím sa nazýva, Mesiášom, kráľom židovským.“
Na to som odpovedal: „Rímske právo netrestá tieto previnenia smrťou!“
„Ukrižuj ho, ukrižuj ho!“ revala nepoddajná luza. Rev nerozvážneho davu otriasal palácom až do jeho základov.
Bol tu iba jeden jediný, ktorý bol pokojný v celom zástupe. Bol to Nazaretský. Po mnohých bezúspešných pokusoch ochrániť ho pred zúrivosťou nemilosrdných prenasledovateľov, siahol som v tom okamihu k opatreniu, ktoré sa mi zdalo jediným prostriedkom k zachovaniu jeho života. Rozkázal som ho zbičovať a požiadal som o umývadlo, v ktorom som si umyl ruky v prítomnosti zástupu, aby som tak prejavil svoj nesúhlas s týmto činom. Avšak zbytočne. Bol to jeho život, po ktorom títo chudáci prahli. V našich občianskych príbehoch som bol často svedkom náruživosti zástupov, ale nič by sa nemohlo porovnať s vypuknutím tejto zúrivosti. S oprávnením by sa dalo povedať, že pri tejto príležitosti boli v Jeruzaleme zhromaždené všetky strašidlá Hádesu. Zdalo sa, že masa ľudí nešla, ale vlnila sa a krútila ako v nejakej krútňave, ktorá sa otáča ako živé vlny od portália Pretória až hore k Sionu, volajúca, kričiaca, revúca, ako sa nikdy predtým nepočulo ani za povstania v Panónii ani pri vrave vo Forume.
Okolo šiestej hodiny sa zmrákalo a zotmelo ako v zime, ako po smrti veľkého Júlia Cézara; podobalo sa to temnote v marci. Ja, miestodržiteľ povstaleckej provincie, opieral som sa o stĺp a úzkostlivo som pozoroval hroznú temnotu. Títo barbarskí diabli vliekli nevinného Nazaretského na popravu. Všetko okolo mňa bolo vymreté. Jeruzalem vychrlil svojich obyvateľov cez pohrebnú bránu, ktorá vedie k miestu lebiek. Vzduch pustoty a smútku ma obostieral. Moja telesná stráž sa pripojila k jazdcom a k centúriu, aby ukázala aspoň tieň moci a snažila sa udržať aspoň poriadok. Bol som ponechaný sám na seba a moje pukajúce srdce ma upomínalo na to, čo sa v prítomnom okamihu dialo; čo skôr náležalo dejinám božským než ľudským. Jasný výkrik z Golgoty bol počuteľný až sem, súc nesený vetrom nasvedčoval o smrteľnom boji, ktorý už zomierajúce uši nikdy nepočujú. Tmavé mračná kládli sa nad cimburia chrámu a rozširovali sa nad mestom, zastierajúc všetko do tmavého závoja. Také hrozné boli znamenia na zemi i na nebi, že veštkyňa zvolala: „Alebo tvorca prírody trpí, alebo sa vesmír zrúti.“
Okolo jednej hodiny v noci prehodil som si plášť a išiel som dolu do mesta oproti bráne Golgoty. Zástup sa vracal domov ešte stále rozčúlený, ale zamračený, mlčiaci a akoby zúfalý. To, čoho som bol svedkom, naplnilo ho hrôzou a výčitkami svedomia. Videl som tiež môj malý rímsky oddiel, ako ma smutne predišiel. Nosič štandardy mal svojho orla zahaleného na znak žiaľu a smútku a počul som niektorých vojakov hovoriť slová prekvapenia, z ktorých som však nemohol nič pochopiť. Druhí si opäť rozprávali o divoch podobných tým, ktoré vôľou bohov učinili Rimanov víťazmi. Skupiny mužov a žien boli mĺkve, pozerajúc sa späť na vrch Golgotu v očakávaní, že budú odtiaľ vidieť nové divy.
Vrátil som sa nazad do Pretória, smutný a pohrúžený do seba, stúpajúc po schodoch, ktoré boli ešte zakrvavené krvou Nazaretského; tu som našiel zohnutého starého muža a za ním niekoľko žien v slzách. Hodil sa mi k nohám a horko plakal. Je mi bolestné vidieť plakať starého muža. „Otče,“ pýtal som sa láskavo, „kto si a aká je tvoja prosba?“
„Som Jozef z Arimatie,“ povedal, „a prišiel som, ťa na kolenách poprosiťl, aby som mohol pochovať Ježiša Nazaretského.“
„Tvojej prosbe je vyhovené,“ povedal som mu a súčasne som prikázal Mauliovi, aby vzal so sebou niekoľkých vojakov na pomoc so sňatím mŕtvoly, na zabránenie znesväteniu.
Nakoniec mi ešte zostala povinnosť oznámiť ti tieto poľutovaniahodné skutočnosti. Učinil som tak v priebehu noci, ktorá nasledovala po tejto smutnej udalosti a ukončujem túto správu práve na brieždení. Bolo to v okamihu, keď som začul zvuk trubačov, ktorí trúbili pochod Diane – poľovanie bohov. Obracajúc oči k bráne Cézara, uvidel som oddiel vojakov a počul som z malej vzdialenosti znieť cézarský pochod.
Bola to očakávaná posila dvetisíc vybraných oddielov, ktoré, aby urýchlili svoj príchod, pochodovali celú noc. Bolo to u bohov rozhodnuté, kričal som, že sa mala stať veľká nespravodlivosť, že za účelom zabránenia včerajšieho činu, prišli oddiely až dnes. Ukrutná osudovosť, ako často si hráš so záležitosťami smrteľných!
Bolo len pravdou, čo Nazaretský zvolal, trpiac na kríži: „Dokonané je!“
Pontius Pilátus
miestodržiteľ Júdy
Tento text je veľavravný. Okrem iného môže poslúžiť na ilustráciu vtedajších postojov Rimanov k skutku ukrižovania Syna Božieho - Ježiša Nazaretského. No taktiež ukazuje Piláta Pontského v inom svetle, než ho poznáme z doterajších podaní. Nech je ponechané čitateľovi, aby si vytvoril o tom vlastný názor.
Pozn.: Verný odpis predmetného historického protokolu uviedol v knihe: "Všetko musí byť nové" autor Eduard Hurta st.
Komentáře