Štvrté rozjímanie o Bohu
Od farára
Ferdinanda Valíka
(1972)
Úvodom čítanie z Písma.
Najskôr z evanjelia Jánovho, kapitola 1, verše 1 – 5.
Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh.
To bolo na počiatku u Boha. Všetky veci cez neho učinené sú, a bez neho nič nie je učinené, čo učinené jest.
V ňom život bol, a život bol svetlo ľudí. A to svetlo v temnotách svieti, ale tmy ho neobsiahli.
A zo žalmu 19, verše 1 – 4.
Nebesá rozprávajú slávu Boha silného, a dielo rúk jeho obloha zvestuje.
Deň po dni vynáša reč, a noc po noci ukazuje umenie.
Nie je reči ani slov, kde by nemohol počutý byť hlas ich.
Toľko čítanie z Písma.
Boží mier a kľud budiž medzi nami!
Už po štvrtý raz rozjímame o pojme slova Boh. Tento posvätný pojem sa nám stáva nedeľu čo nedeľu bližší a jasnejší. Naša viera v Boha sa stáva presvedčením. Cítime, že človek nie je tak veľmi cenný, ako sa sám domýšľa. Dávame za pravdu slovám proroka Izaiáša: „…všelijaké telo jest tráva, a všelijaká vzácnosť jeho ako kvet poľný. Usychá tráva, kvet vädne, keď vietor Hospodinov povanie naň. V pravde sú ľudia tá tráva. Usychá tráva, kvet vädne, ale slovo Boha nášho zostáva na veky.“ (Izaiáš, 40:6-8)
Boh nepotrebuje človeka, ale človek potrebuje svojho Boha. Boh nemá za potrebu, aby chodil za ľuďmi a prosil ich, aby v neho uverili. Tiež nevysielal a nevysiela svojich služobníkov, ktorí by napomínali či prehovárali ľudí, aby od Boha neupúšťali, aby stále v neho verili! To by bolo smiešne a Boha urážajúce, niečo takého si len myslieť. Bohužiaľ, že ľudia by si najradšej chceli urobiť z Pána Boha dobrotivého strýčka, ktorý by im mal v každej ich záležitosti ihneď pomôcť.
Treba si uvedomiť, že každá požiadavka na Boha je opovážlivosť. Jedine Boh požaduje; my máme pokorne prosiť. Ani Kristus neprichádzal so svojím učením k ľuďom s prosbou, ale s výstrahou a požiadavkou! Prinášal pravdu, túto vysvetľoval, ale nikdy nevábil poslucháčov nejakou odmenou, aby ich podnietil stať sa lepšími.
Už skutočnosť, že človek môže pripadnúť na myšlienku Boha, je sama o sebe jedinečným dôkazom existencie Božej.
Ostatne, že tomu tak je, že totiž v účelnosti a dokonalosti všetkého toho, čo vidíme, je možné nájsť Boha, to jest jeho stopy, uvažujme len na niekoľko málo príkladoch:
Ak vidím dieťa, tu samočinne si predstavujem rodičov. Ak jem jablko, vidím jabloň. Ak sa dívam na semeno, tu si ihneď predstavujem trávu, obilie, kríky a stromy a podobne. Prečo neuvažujeme podobne i v týchto prípadoch: Ak existuje v živote láska – ako že skutočne tiež existuje, pretože ju cítim a prežívam – tak musím potom tiež i tu predpokladať akýsi zdroj lásky, z ktorého táto prýšti! Ak znamenám v sebe a tiež okolo seba život, potom nutne tu musí existovať akýsi prazdroj života, odkiaľ tento vyviera. Tento logický záver potvrdzuje i Písmo sväté v skutkoch apoštolov (17:18): „Bohom živí sme a hýbeme sa i trváme!“ To znamená: Boh sám je prazdroj života; je východisko všetkého existujúceho! On sám svet a všetko, čo je na ňom, nielen stvoril a splodil, ale celé toto dielo stvorenia i naďalej udržiava a prílivom síl obnovuje. Keby sa raz tento príliv síl pretrhol, keby nenastal, tu všetko, čo existuje, by zvoľna vädlo, starlo a rozpadlo sa. Nadišiel by potom koniec všetkých dní. Zostal by len Boh sám, ako tomu bolo na počiatku, pretože jedine On jest život!
Nuž, nebojme sa povedať, že moc, sila, život, ktorý pozorujeme v prírode i vo vesmíre, že nutne vyžaruje z Múdrosti a Všemohúcnosti Božej!
Vďaka Bohu, že vo svojej láske priniesol ľuďom obeť tým, že poslal na zem časť Božstva v Ježišovi Kristovi, aby priniesol svetlo a pravdu zblúdeným!
Vďaka potom Bohu, že sa i nám ľuďom dostalo iskry všeobecnej múdrosti. Na základe potom tejto iskry múdrosti, iskry Božej, dospievame k záveru, že Boh nielen existuje, ale existovať musí!
Ak sledujeme pozorne svoj život, tu dochádzame k poznaniu, že nie sme úplne slobodnou bytosťou, že na náš život má vplyv ešte čosi neznámeho … preto sa hovorí: to bol jeho osud … to bola náhoda … ten mal šťastie … stretlo ho nešťastie … za to nikto nemôže! Niekto tieto výroky vysloví učenejšie a povie: to bola vis major, to jesť vyššia moc. Za týmito všetkými slovami sa skrýva Boh! On svojou mocnou a múdrou rukou zasahuje ako do života jednotlivca, tak i do života národov a celého ľudstva. Pravdaže toto zasahovanie si nesmieme predstavovať čisto po ľudsky asi v tom zmysle, ako zasahuje napríklad otec v rodine. Dieťa niečo vyparatí a otec ho ihneď potrestá. Tak, prosím, nie! Tak by sme si Pána Boha príliš poľudštili a spozemštili. Dám vám príklad k objasneniu a k ujasneniu:
Každý štát má svoj zákonodarný zbor, ktorý vydáva zákony a nariadenia, na ktoré musí obyvateľstvo dbať, skúmať a plniť ich. Na ochranu týchto zákonov si ustanoví zákonodarný zbor svojich strážcov: to jest súdy všetkých stupňov a policajný a dohliadací aparát. Ak prekročí ten či onen občan zákon alebo nariadenie, tu ho ihneď uchopí ruka spravodlivosti, to jest napríklad polícia a previnilec stojí pred súdom, kde je napomenutý či trestaný. Tou rukou spravodlivosti nie je priamo kráľ či prezident alebo ten zákonodarný zbor, ale ich služobníci, ich pomocný aparát.
Tak i Boh nijako priamo nezasahuje či už do malých či veľkých ľudských starostí, ako je vojna, bieda, nespravodlivosti, násilie a tak podobne. Od počiatku votkal do stvorenia svoje dokonalé zákony, ktoré samočinne konajú svoju nepodplatiteľnú prácu, takže sa všetko na vlas spĺňa, večne sa všetko vyrovnáva, čím je vylúčené akékoľvek nadržiavanie, rovnako ako jest nemožnou každá krivda a každá nespravodlivosť.
Až teraz porozumieme slovám Písma, že ani vlas človeku z hlavy nespadne bez vôle Božej. „Či už nebývajú predávané dva vrabčeky za peniažtek? Avšak ani jeden z nich nepadá na zem bez Otca vášho. Vaše potom i vlasy na hlave všetky sčítané sú. Preto nebojte sa, drahší ste by než mnoho vrabcov.“
Niet náhody! Dielo Božie je dokonalé. Kamkoľvek pozrieme, všade zrieme stopy múdreho zariadenia, stopy dokonalého vesmírneho plánu. Nemecký historik Ranke píše: „V každej udalosti prebýva a žije Boh; každý skutok svedčí o ňom, každý okamih káže jeho meno.“ Stopy Božie môžeme vidieť všade, vo všetkom, pri každom kroku – len mať oči otvorené!
Nakoniec ešte zmienku o svedomí. Snáď žiaden rozumný človek nebude popierať existenciu svedomia, ktorému nie my rozkazujeme, ale ktoré rozkazuje nám. Svedomie nevzniklo z našej vôle, nie je výplodom nášho vlastného ducha, ale je výplodom mravného ducha mimo nás a nad nami. Je výplodom Božím.
Vidíme, že celá naša bytosť si žiada určitého cieľa. A tým určitým, jasným, prvým a skutočným cieľom ľudského žitia jest Boh! Boh, ktorý nechce žiadne utrpenie svojho ľudu, ale ktorý chce len radosť, lásku a šťastie! Cesta k tejto radosti, láske a šťastiu má tiež svoje kamene – ale len vtedy, keď si ich človek na ňu najskôr sám nakladie.
Preto poďme životom tak, aby sme napĺňali zákony Božie vyjadrené jedinou vetou: „A preto všetko, keď by ste chceli, aby vám ľudia činili, tak i vy čiňte im; lebo to jest zákon i proroci.“ (Matúš 7:12) Tým budeme šťastní i vnútorne spokojní; potom zavládne Boží mier a kľud medzi nami!
Amen
