Od Hory k Hore
Hermann Wenng
Je len jediné, čo teraz ovláda cestu všetkého ľudstva a všetok osud: deviata hodina!
Ľudia však nič nevedia o živom zákone, ktorý žije vo všetkom, čo z neho povstalo a ktorý je predsa prapríčinou všetkého stvoreného. Bytie a obsah, bytosť, cesta a cieľ, všetko súčasne; oni nevedia o tom nič a hovoria o zvláštnych náhodilostiach a podobenstvách, o smiešnej hre diania a mienia, že vo všetkom, čo sa tu deje, je ľubovôľa a sebapreceňovanie ako v nich samotných! Domnievajú sa, že všetko môžu ohnúť podľa vlastnej vôle a že nemusia počúvať žiadny zákon mimo svoj vlastný, zákon, ktorý si sami vytvorili, alebo len sa tak domnievajú, alebo sa domnievali, že ho vytvorili.
Oni mali mienku, domnievali sa, že to môžu, keďže od doby, kedy zavrhli Svetlo na radu Lucifera, pokušiteľa, Svetlo, ktoré im dala Božská Láska, aby im svietilo na ich púti hmotnosťou, od tej doby netušia súvislosti všetkého diania. Pokladajú toto dianie jedine za svoje dielo a za hru necitlivých síl a nevedomého, hrubého pôsobenia hrubohmotných zákonov, asi ako kolobeh a sila tiaže.
Ľudstvo zavrhlo Svetlo a povstala v ňom a okolo neho temnota. Zavrhlo ho, lebo mienilo, že mu bola daná slobodná vôľa preto, aby mohlo činiť to, čo sa mu zaľúbi, že nemá byť poslušné žiadnych iných zákonov, než iba tých, ktoré si samo dá a že žiadna vôľa nie je nad ním, než jeho vlastné tyranstvo, jeho vlastná pýcha a panovačnosť. Ľudstvo chcelo všetko, čo je živé, vnútiť do svojho vleku a sotva ešte tušilo, že samo stojí pod jediným živým nevyhnuteľným zákonom.
Z Vôli vznikol pohyb, z Vôli Najvyššieho. To vieme z Posolstva, ktoré k nám prišlo zo samého Svetla. Tak vzniklo Svetlo, ktoré je vôľou Večného, formulovalo sa podľa tejto vôli v kríž, vyžarujúci žiarivo zlato, svietiaci kríž Pravdy. Tak vzniknutá stojí vo vesmíre vôľa Pána, oddelená od Neho a predsa v jednote s Ním, predsa celkom On, sám Pán, žijúci vo večnom Synovi Večného, ktorého On daroval stvoreniu, aby skrze neho, ktorý jest Krížom a Životom, vznikla Holubica a zákon.
Kríž je základom života a jeho svetlom; je to tiež Svetlo, ktoré Pán dal ľuďom ako ukazovateľov cesty, ktorou ide ľudský duch, aby mu svietilo vpred na jeho cestách a aby teda s ním vedome našiel spiatočnú cestu k domovu, k Božskej Láske, odkiaľ nevedome vyšiel.
Podľa Vznešeného Slova Syna Človeka je kríž nielen symbolom a znakom, ale aj životom samým. On nesie vesmír, stvorenie a v ňom musí byť a zostať všetko, čo chce žiť. Nič iné nie je možné. Celé ľudstvo je postavené na kríž Pravdy, z ktorého žiari všetka sila a prichádza všetok život.
Ľudstvo teraz vo svojom poblúznení myslí, že sa môže uvolniť od kríža; to je a bol škodlivý omyl. Ono musí zostať v kríži a vždy ho nosiť pred sebou, vonkajšie znamenie moci kríža ako znamenie, ktoré nasleduje. Vždy to bol kríž, ktorý si muselo vytvoriť, aby ho nasledovalo. Vždy sa vznášal kríž Pravdy pred ním a keď sa pokúšalo pokaziť a tiež skryť jeho tvar – kríž zostal krížom. Všade, i za časov ľudstva na zemi, o ktorých nie je dochovaná žiadna zvesť, až po naše dni našlo ľudstvo na svojej ceste tisícročiami kríž.
Vždy ho musela vytvárať ľudská ruka a nič iné nebolo možné, iba ak skaziť jeho ušľachtilý tvar. I keď sa chcel človek odvrátiť od zákona života, od kríža, ohromná moc prinútila ho zase späť. Zostalo mu znamenie, tak ako mu zostal zákon. Nachádza sa na pamätníkoch dávno zmiznutých svetov a národov, je vyhrabaný z piesku G o b i práve tak, ako je nájdený v pralesoch Yukatanu, kam cez desaťtisícročia nevstúpila ľudská noha. Ľudské jazyky mlčia, mlčí i písmo, ale kamene hovoria. Oni tiež svedčia o všemoci kríža, o jeho moci nad životom.
Ľudstvo zavrhlo kríž Pravdy, ktorý predsa bol Svetlom a mal ho viesť ku Svetlu, cesto však bolo prinútené zostať v jeho zákone. Skaziť ho mohlo iba samo pre seba, inak nijako – a teda bolo zákonom nútené zákon splniť. K súdu si samo stvorilo kríž utrpenia. Kríž smrti sformovali u Kríža Pravdy a na ňom zavraždili Živý Kríž v Božom Synovi Všemohúceho, v tele sa stanom Slove.
Nebola to ľubovôľa a náhoda, nebolo to ponechané voľne chceniu ľudí, akým spôsobom chcú vykonať vraždu. Ľuďom bolo dané slobodne sa rozhodnúť ísť alebo neísť tou cestou, ktorá ich musela viesť k tejto vražde. Pretože však už raz išli touto cestou preč od Svetla, tak to bola tu nutnosť zákona, ktorú vložila Všemohúcnosť do celého Stvorenia: oni museli vytvoriť kríž smrti a na ňom zavraždili Svetlo sveta a Pravdu na zemi sami sebe k strašnému odsúdeniu. Oni inak nemohli, keďže oni musia – ako celok alebo jednotlivo – vyplniť podľa mena, ktoré je pôvod a zákon všetkého života – inak to dovolené nie je. Vôľa nie je slobodnou preto, aby zničila život a uvrhla stvorenie do zatratenia, ona je slobodnou aby dobrovoľne, slobodne a volne šla cestou životom.
Čo bolo najvyššie v celom stvorení, vo vesmíre, najvyšším z celého života, to museli postaviť na výšinu pred mestom, ktoré malo byť pozemským obrazom mesta zlatých ulíc na výšine všetkých svetov, v raji. Vôľa ľudí nie je slobodnou, ona musí vyplniť zákon v každom prípade: sama sebe k spáse, sama sebe k zničeniu. Hľa: vo všetkých dobách ľudia stavali svoje popraviská, miesta smrti na výšiny – to je zákon. Keďže pozemská smrť poukazuje na výšiny – života – tak musia ľudia smrť, ktorú sa sami domnievajú dávať, postaviť na výšinu.
Tak museli i svoju hanbu a zločin, hlasno kričiac, vystaviť na obdiv všetkému stvoreniu na vrchole hory. Keďže Svetlo je výšina a viera je hora. Nie je k nájdeniu v dusných nížinách ľudstva iba vo volnej výšine života.
Tak znel zákon a tak ho museli naplniť. Nemohli inak. Nesmeli inak. Totiž vo všetkom, čo človek koná, je podrobený zákonu a zákon vyžaduje naplnenie tak alebo onak.
Nech nikto neverí, že im ľuďom, ktorý tak učinili, bola ponechaná hodina, kedy to museli vykonať. Volne im nebol ponechaný deň ani hodina. Deväť je najvyšším číslom vo stvorení, naplnenia a bola to deviata hodina, kedy On zomrel. Musela to byť deviata hodina - žiadna iná. Tak, ako to musela byť šiesta hodina, keď Ho odvádzali. Keďže šesť je číslom Božskej múdrosti, číslom poznania a moci, ktorá prichádza zo Svetla a toto číslo museli naplniť i v tom, že svoju bohaprázdnu moc vyskúšali na Ňom, ktorý bol múdrosťou a mocou zo Svetla. Tri hodiny musel trpieť, keďže tri je číslom Svetla a v obrátenom Svetlo – vypočítavého rozumu.
Noc musela klesnúť nad krížom smrti a Svetlo muselo zhasnúť nad výšinou hory, to bol najvyšší bod cesty ľudí do noci. Bola to cesta ľudstva k hore.
Ľudstvo má ísť podľa Vôle Božskej Lásky k výšine hory života, k mestu zlatých ulíc vo výšinách ducha, nad ktorými tróni chrám sily na hore u nôh Božstva. I keď išli k nenávisti, k smrti a do noci – i tak museli ísť k Hore. Museli prichádzať k hore v zástupoch, ktoré tak boli vyvolené ísť cestou života. Bol to koniec ľudskej cesty, teraz mohli ísť ďalej. Všetko, čo sa stalo na zemi po tejto deviatej hodine, nič neplatí. Všetko, čo prišlo potom, je bezcenné - Svetlo celkom zhaslo, všetko prikryla úplná tma, naprostá smrť. Noc pokrýva zem - a je to hrubá lož, že od tejto doby sa niečo prihodilo na zemi. Už nič sa nemohlo stať. Ľudstvo stálo na svojej dobrovoľne zvolenej výšine sprostoty a zločinu, na výšine moci. Zo svetla viedla cesta do temnoty. Teraz už nemohlo byť temnejšie – bol to cieľ a naplnenie cesty. Koniec.
Celé ľudstvo leží spútané v okovách Lucifera. Nie je viacej cesty ani vôle. Ľudstvo nasleduje bez vôle toho, ktorý ho drží otrocky vo svojich okovách. Neúprosne a železne pôsobí zákon.
Musí pokračovať, aby strašne naplnilo samo na sebe zákon. Nezostáva žiadna voľba. Hora stala sa ľudstvu neúprosným súdom, osudom hrôzy. Padla nad ním temnota a priepasť sa roztvára pod jeho nohami, priepasť hlbín, a vody života sa stali dravým prúdom, ktorý desivo hučí nad zemou. V pekle sú zákony zákonov. Svetlá stvorenia obrátené a ľudstvo musí tieto zákony naplniť. Zákon pracuje tvrdo, hrozne a neúprosne, hluchý ku všetkému kriku a nariekaniu, ničiac všetko, čo sa mu postaví do cesty. Cesta mala viesť človeka k Hore života, k viere, k výšinám Božstva; v uctievaní mali prebývať pred zlatisto sa lesknúcim chrámom Pána na najvyššej výšine modrého ostrova, ďaleko v mori vesmíru. Zvolili si cestu k hore desu - tak na nich padajú neustále hrôzy a koniec je zničenie, keďže zákon je neomylný. Musí sa naplniť, musí byť naplnené vo všetkom, lebo zákon je neomylný. Musí sa naplniť, musí byť naplnený vo všetkom, v mene i v čísle.
Ľudstvo chcelo mať svoje vlastné poznanie, vlastné chcenie, dôverovalo svojej vlastnej sile a vlastné svetlo mu malo svietiť. Zavrhlo nebeské svetlo a z temnoty nevedie viac žiadna cesta. Ide svojou krvavou cestou, ďalej vraždiac, dusiac všetko, čo v sebe ešte cíti túžbu po Svetle. Išlo svoju cestu od onej deviatej hodiny, kedy sa zniesla noc nad krížom na hore zla – a noc sa uzavrie nad ich hlavou.
Viac niet záchrany. Zničenie vystupuje z ľudského poznania a z ľudskej moci.
A pozri sa! Život nepozná konca a nepozná ho Božská Láska. Cesta ľudstva má ísť k hore, k hore spásy a Svetla. Ono obrátilo horu Svetla na zemi v horu temnoty a tým nevyhnutne spečatilo svoj hrozný osud – tu posiela Božská Láska znova Božieho Syna do temna zeme, aby priniesol záchranu, aby obrátil cestu ľudstva a aby proti hore temnoty postavil horu Svetla a naplnil zákon.
Zákon vyžaduje, aby sa pozemské ľudstvo obrátilo k výšine Svetla aby hora spásy, Grálu, bola jeho cieľom. Avšak nenašlo by už cestu, keby viditeľne mu nestála pred očami. Bude ju hľadať v najtemnejšej noci a nájde ju; nuž nie je to len symbol ale zákon, ktorý sa naplní. Svetlo nemôže bývať v hlbinách. Na hore na zemi muselo zhasnúť a jej ľudstvo, za ľudského ducha vo všetkých úrovniach, na hore stál kríž utrpenia Syna Božieho, na hore bol započatý kruh, ktorý sa musí na hore uzavrieť. Od hory k hore musí viesť cesta ľudí – z hory musí žiariť znova do sveta kríž svätého Grálu, zákon stvorenia, musí nanovo vzísť ľudstvu v žiarivom lesku zlatého Svetla, alebo ľudstvo musí zaniknúť.
Na výšine bola zasadená sile, stvoreniu, Božskej Láske najhlbšia rana, iba tam bude rana zacelená, to vyžaduje zákon stvorenia. Bola to deviata hodina denná, keď Syn Boží vyriekol slová: „Dokonané je!“ Bola to deviata hodina, ktorú vtedy menovali ľudia. Bolo to naplnenie falošnej cesty. Nebola to deviata hodina vesmíru. Bude to opäť deviata hodina denná, kedy Syn Boží prehovorí: „Dokonané je!“ Bude to deviata hodina kozmu, deviata hodina naplnenia zákona Božskej vôle.
Nie inak vládne stvoreniu, je osudom celého ľudského sveta. Nič neplatí, čo kedy ľudia učinili. Človek nie je vinný človeku, všetko mizne pred tým jediným: zákon vyžaduje zadosťučinenie. Cesta ľudstva musí viesť k hore – zmizla všetka ľudská vôľa.
Zadosťučinenie vyžaduje vôľa Pána, ktorý teraz stojí svojou svetlou nohou na hore zeme, aby sa pred Ním sklonilo ľudstvo. Nie je žiadneho zo všetkých tých, ktorí kedysi videli kríž na hore noci, ktorý by teraz necítil prvé kolo zákona, ktorý teraz prvý sa nemusí skloniť, ktorý teraz prvý nie je vedený hore, ktorý by nemusel prvý slúžiť novému zákonu, ak má ešte dôjsť milosti.
Kto z toho však teraz poznáva vážnosť mocnej hodiny? Kto poznáva, vládu neúprosného zákona? Kto vidí vynúť sa okolo všetkého neroztrhnutelné, železné putá? Kto poznáva , že nie je viac inej vôle než jediného: vôľa Jediného, ktorý je tu vôľou Večného, vôľou všemocného Života samotného, zákonom stvorenia, ktorému je všetko podriadené bez odporu v najmenšom ako v najväčšom? Kto poznáva cestu ľudstva od hory k hore a všemocnú nutnosť pre každého, či už stojí kdekoľvek, kto teraz poznáva zákon?
Kto teraz poznáva neodolateľnú moc kríža? Kto vidí, že nie je nič mimo neho?
Kto vidí a je schopný z toho všetkého poznať, že už neprídu ľudia od kríža, že ak už neprídu od kríža smrti, že sa teda sami uväznili?
Ak nie je vedenie medzi ľuďmi už dvetisíc rokov, od onej strašnej deviatej hodiny, nie je to smrteľný zápas o kríž?
Žiariac v zlatom lesku Božskej sily teraz vyvstal na hore kríž a vysiela svoje lúče do noci ľudského sveta.
Poznávajú však tí, ktorí smú ako prvý a predovšetkým slúžiť, príchod zákona a jeho vládu, ktorej nemožno uniknúť? Poznávajú teraz, že z hory nevedie žiadna cesta, to znamená od vôle panovníka a kráľa iba ak cesta do večnej smrti? Kto môže poznať, že nič ho nevyvedie zo zákona, že zákon je vždy nad ním, kdekoľvek prebýva? Kto pozná pre koho sú to viac než slová, že nie je nič iného, žiadnej inej záchrany, než iba slúžiť Jemu v láske? V nej každý pozná neomylnú vládu zákona – pozná, že nie je iného, než iba dobrovoľne slúžiť v láske Vznešenému, alebo zaniknúť. Pozná cestu ľudstva od hory k hore, pozná život v zákone všetkých svetov stvorenia, ktorý musí byť naplnený, i keď bude zlomené a porušené to, čo sa protiví. Pozná ničomnosť celých ľudských dejín a všetkého chcenia a konania, ktoré nie je v Ňom, v zákone života.
Tí, ktorí to poznali a chápu znamenie a vážnosť chvíle, nebudú poznať už nič iné, než činiť vôľu Toho, ktorý je tu, vôľu Večného a všetkého života Živý Zákon. Títo všetci budú vedieť, že ich nič neuchráni pred zničením, iba ak Vôľa Večného a svätá Láska života. Budú vedieť, že všetok pozemský žiaľ a všetka veselosť je nič platná pred ním a nič neznamená, keď nie sú v Jeho svätom zákone a v Jeho službe. Nebude žiadny viac, kto nevidí cestu ľudstva od hory k hore. Kto nevidí nekonečnú Božskú Lásku večného Syna Večného, ktorý znova otvára ľuďom cestu k slobode, k bytiu tým, že im otvára cestu k hore, pripravujúc horu ako útočisko ľudí.
Tí, ktorí teraz vidia uzatvárať sa žiariaci kruh v dianí ducha a chápu veľkosť doby v slovách „od hory k hore“, tiež konečne poznajú nekonečnú milosť, ktorej sa im dostalo, že sú vyvolení, aby mohli pripravovať sídlo milosti ľuďom, sídlo, z ktorého vychádza Slovo pre tých, ktorí sa môžu ešte prebudiť k Svetlu zo spánku večnej smrti, ktorý ich už obklopuje. Budú vedieť, že čo ich samotných stretáva, je nutné, aby ich pripravilo pre Svetlo, že je to nutné podľa zákona, aby boli uvoľnení od zväzkov toho, čo nie je vo svojej čistote Svetlo.
Kto by však neprešiel skúškou vernosti preto, aby ju obstál a svedčil tak všetkým čím je pre zákon – ako by chcel dokázať, čo je platný v búrke?
Pred povrchnosťou chráň nás ó Pane, i za cenu trpkej bolesti, radosť, ktorá je v dozrievaní skrytá, rastie len z pálčivej žalosti.
Pred povrchnosťou ochraňuj nás Pane. Pokiaľ radosť vôľu k činu kalí, alebo žalosťou smútime, dovtedy nie sme pre Svetlo dosť zrelí.
Dokiaľ ešte niečo okrem Teba uctievame svojou žiadosťou, dovtedy nie sme svedkovia Tvojho Svetla k vôli svojej vlastnej plytkej malosti.