Ve světle Pravdy

Prostor pro čtenáře Abdrushinova Poselství Grálu

Právě přítomno

Přihlášení

 

Přidejte se k nám na MyČeši:  

 

Skupina Poselství Grálu

 

 

 

Příspěvky v této skupině jsou vidět pouze pro členy této skupiny.

 

 

Real time web analytics, Heat map tracking

Vzájomné spojenie

 

Susanne Schwartzkopff

 

( Článek je i v českém překladu: Sjednocení )

Spojte sa!

Tak znie to teraz po celej zemi v mnohých rečiach. Zo všetkých strán volajú vábivé hlasy: "Poďte sem k nám, spojte sa s nami! Sľubujeme vám pozemské šťastie, moc a nádheru."

Zvodne zaznieva toto volanie do ľudských duší. Jednotlivec sa cíti slabým a malým. Avšak vo väčšom celku rastie jeho sebavedomie. Tam môže viesť a vládnuť mocou, ktorá je vo vzájomnom spojení. Nie je veľa otázok na cieľ nespočetných združení, nepýtajú sa veľa na to, či títo hlasní krikľúni už aspoň raz svoj sľub splnili. Množstvo beží za tým, ktorý hlasnejšie tlčie na bubon a dá sa taktiež použiť k najpokrivenejším veciam, ak sú vyzdobené krásnymi slovami.

Spojenie, vzájomné spojenie - čo je to, čo sa v týchto slovách nútiacim kúzlom vkráda do ľudskej duše?

Keď musíme prechádzať nejakým utrpením, ktoré nás stihne silou, ktorej nemožno uniknúť, a mocnou silou zbúra všetky domýšľavé obrazy o vlastnej veľkosti a význame, keď bolesť rozrýva dušu, že vlny vysoko bijú a nedajú sa utíšiť, potom človek s desom pociťuje pravdu, ktorej sa inak pokúša uniknúť všetkými spôsobmi lži a pretvárky, pokrytectvom a útekom: že je v hĺbke duše sám!

Ani tí najbližší, manžel, matka, priateľ, tí všetci nemôžu preklenúť najvyššiu osamelosť ľudskej duše. Aj tá najsilnejšia, najodvážnejšia láska sa musí zastaviť pred poslednou hranicou, pred najvnútornejšou komôrkou v duši druhého človeka. V každom to vyzerá inak, každý inak vidí svet, inak pociťuje deje života. Tak ako sa žiadny lístok na strome nerovná druhému, tak sa tiež ani jediný človek nepodobá úplne druhému. Jeho najhlbšie, najvlastnejšie ja nikto nevidí, nikto ho celkom nepozná.

A práve pre tie najhlbšie zážitky niet výrazu. Ľudská reč ich síce môže viditeľne tak popísať a vyjadriť, že jeden druhému rozumie, inak by nebolo možné žiť spoločne - avšak o najvnútornejších duševných príbehoch a duchovných poznaniach sme nútení mlčať. Nie sú pre to slová.

Dnešný človek je zbabelým voči týmto poznaniam, pretože sa vôbec bojí pravdy, ktorá by ho zrazila z jeho vymysleného trónu, o ktorom sa mylne domnieva, že na ňom sedí, akonáhle by ju k sebe pripustil. Dnes sa prejednávajú duševné a duchovné veci prívalom prázdnych slov, ktoré ukazujú, že sa za tým skrýva nevedomosť tak, ako nikto nechce veriť, že musí sám nájsť cestu svojho ducha a sám po nej ísť.

Avšak v hodine svojej smrti, človeče sa už nemôžeš vyhnúť prežitiu, že ty celkom sám musíš vykročiť, aby si sa vydal na cestu. Nikto z tvojich priateľov, ani z tvojich milých ťa nemôže na tejto ceste doprevádzať. Snáď sa s nimi stretneš neskôr, až aj oni zomrú, možno tiež, že sa vaše cesty ešte raz musia skrížiť. Ale v každom prípade musíš ísť vpred ty sám, celkom sám.

Ešte v okamihu prechodu sa často pozemský človek upína na svojich blížnych, namiesto toho, aby pozdvihol zrak kľudne a plný dôvery ku Svetlu, ktoré svieti vo všetkých ríšach, do ktorých Svetlo hľadajúce duše smú vojsť. Pomocník už stojí pri jeho boku, uchopí ho za ruku, keď prejde bránou, ktorá vedie do "inej zeme". Keď sa dostane "zosnulý" tak ďaleko, potom už nehľadí späť. Plný radosti vidí pred sebou žiaru a nádheru, ktorá ho nesie vyššie, vyššie a vyššie, keď ju nasleduje. Je sám a predsa nie je sám! Všade sú pomocné ruky, ktoré votkal Stvoriteľ do svojho veľkého stvorenia. Len ich uchopiť.

Celkom opustený, celkom sám je len ten, kto odstrčí vzdorovito pomocnú ruku a pomocou pohrdne. Kto by neuznal, že potom jeho údelom musí byť osamotenie a nakoniec zúfalstvo?

Veľké, jednotné tkanie ide celým ohromným stvorením. Každý votká spolu s ním niekoľko nití do koberca života, každý môže vložiť žiarivé kvety, alebo zelené šlahúne, svetlé alebo tmavšie farby, podľa svojej vlastnej slobodnej vôli. Každý smie voliť ktorá farba má byť jeho, aké vlákna by najradšej splietal a viazal.

Keď však už je raz nejaký vzor začatý, vlákna ho taktiež dovedú k určitému koncu. Plné života bežia ďalej udaným smerom.

S úžasom smie vo Svetle tkajúci hľadieť na zázračné kvety, ktoré ako vyčarené vznikli pod jeho rukami - avšak temný jedného dňa zdesene vzhliadne špinavé farby a škaredé útvary, ktoré vyvolal.

Tak stojí každý pri krosnách života, podieľa sa na jeho pôsobení, avšak veľmi málo ľudí to vie.

Vzájomné spojenie, volajú mnohí a nevedia, že sa zjednocujú, aby tkali nové odporné, škaredé formy v plášti stvorenia, ktoré lúč Svetla Najvyššieho musí spáliť svojou čistotou, ak nemá byť skazená krása celku.

Vzájomné spojenie, aby som nebola sama, žiada úzkostlivá ľudská duša. Je to zvláštna vec u každého vzájomného spojenia sa mnohých k jednému väčšiemu celku. Ak sa rozhodnú tí ľudia k tomu, začne ihneď pôsobiť zákon stvorenia, ktorý je týmto činom vôli zapnutý a teraz prúdi ako elektrický prúd ľuďmi a pôsobí vo všetkých, ktorí sa spájajú: Zákon príťažlivosti rovnorodého.

Každý priťahuje neodolateľne iných ľudí rovnakého s ním druhu ako on a tým sa netušene zosilňujú prúdy citu, myšlienky a vyžarovania vôle všetkých. Jeden posilňuje druhého v jeho rozhodnutiach, jeden povzbudzuje druhého, jeden ide v čele a priťahuje druhých za sebou.

Vzájomným spojením sa posilňujú sily, ktoré žijú v jednotlivcoch, a zo stvorenia sú magneticky priťahované rovnaké sily a tým sa stupňuje sila jednotlivcov. A toto zhustenie ich núti k činu.

V tom je veľký význam každého spojenia sa, ale taktiež veľké nebezpečie všetkých združení, ktoré nespejú k celkom vysokým, čistým cieľom. Nahromadená sila núti k činnosti, ako para v rozohriatom kotly. Chce sa v pôsobení plne rozvinúť a stupňuje sa v tomto pôsobení novým prílivom.

Avšak len málo ľuďom sa tento zákon, ktorému sme podrobení, stal známym! Najvnútornejší zákon sily je pohyb, nútenie k pohybu. Sila je hnaná tam, do toho pohybu, ktorý jej ľudia udelia. A tým začína zodpovednosť človeka, ktorú je nutné brať viac než vážne.

Ak máš pred sebou vysoký cieľ, ak riadiš svoje cítenie, chcenie a myslenie len k nemu udávaš tým sile, tebou prúdiacej smer, v ktorom sa môže prejavovať k požehnaniu ľudstva. Ak však riadiš všetky svoje myšlienky a snahy k nízkemu, sebeckému, nechávaš silu vyrásť do ničivej lavíny, ktorá ničí všetko, čo jej príde do cesty. Sila už nemôže byť zadržaná, keď sa dostala do pohybu, môže len dostať iný smer novým pôsobením vôli.

Tak sila, ktorá priteká a je roznecovaná chcením mnohých, doženie ľudí, ktorí sa spolčujú v masách, často k nevypočitateľným činom, ktoré nemôžu byť už zadržané, ak sú v chode. Prúd nie je možné zastaviť a bude vždy dravší novými prítokmi, ktoré sa zo všetkých strán k nemu snažia. Ak nemôže von, do diaľky, aby budoval, spôsobí v okruhu tých, ktorí ho chcú zadržať, strašné škody.

Ak je však sila riadená smerom k vysokému cieľu, ak sa môže zúčastniť na výstavbe, rastú sily všetkých tak, že je to obdivuhodné. Sila pulzuje od jedného k druhému a je zosilňovaná susedovým čistým chcením. Tak žiari a svieti jasnými plameňmi tam, kde sa ľudia spoja aby plnili Božiu vôľu. Žije v nich svätá radosť, túžba rásť ďalej na duchu i na duši, posiľňovať jeden druhého a vzájomne si pomáhať.

Len tam, kde spoločný duchovný cieľ stojí živo pred duchom, kde spoločná duchovná pôda hľadajúcich duchov spája, môže vzniknúť vysoké zachvievanie, ktoré dnešný človek nepozná a ani o ňom nevie. A predsa je nepopísateľné šťastie a čistá radosť v tomto spoločnom zachvievaní sa! Tu podáva ruku človek človeku, aby prúd života mohol plynúť od jedného k druhému. Človek je potom spojený so seberovným zachvievaním rovnakého druhu, rovnakým poznaním, rovnakou túžbou a chápaním, a to, že v hĺbke duše je sám pre seba, už neprežíva ako strach - nie, stáva sa to drahocenným pokladom, prameňom sily. Lebo z môjho, len mne vlastného druhu, dávam iným sformovanú silu k radosti, k poznaniu, k pôsobeniu pripravenú a sformovanú, ktorá taktiež jeho podporuje, povzbudzuje, neviditeľne sa na neho vyžarovaním prenáša.

Každý je pre seba, každý je na tej ceste, ktorou práve musí ísť a predsa v sebe mnoho do seba vložených rúk a všetkými pulzuje sila Stvoriteľova, Jeho dar z milosti darovaný stvoreniu, ktorému poskytuje život! Takí máme byť, takí môžeme byť!

Nachádza sa rovnorodé s rovnorodým, uzatvárajú sa živé kruhy a vkladá sa jeden kruh do druhého. Kruh za kruhom stvorených a neskoršie stvorených stojí vo stvorení, všetky sú zaplavené prúdom života, všetky sú navzájom spojené, jeden druhému predávajúci ďalej silu. Väčšími a väčšími stávajú sa kruhy, čím sú vzdialenejšie od zdroja života a každý berie a dáva, dáva a berie vo večnej, obšťastňujúcej zmene.

Farebné svetlo žiari z každého kruhu a všetky vospolok tvoria vo stvorení žiariaci veniec lúčov stvorenia, ktorý je najvznešenejšej krásy naplnenej životom.

Vieme, že človek je len nepatrným stavebným kamienkom vo veľkom stvorení. Je len jeden tón vo vesmírnom chóre, malý farebný lúč v pestrej tkanine života. Nemôže mnoho pôsobiť pokiaľ zostáva sám pre seba. Ak však spojí svoje sily a schopnosti dohromady s inými, môže vzniknúť niečo veľkého.

Človek potrebuje doplnenie, pretože je len čiastočka. Len v zlúčení a doplnení mnohých je možné, aby sa stvorenie ďalej rozširovalo a vyvíjalo ľudskou silou a ľudským pôsobením tam, kde je človek postavený za týmto účelom. Ruka sa musí chopiť ruky v neúnavnej radosti z tvorenia. Nesmie sa stať, že tu ruka suseda nie je, ak má byť nejaké dielo dané ďalej na dokončenie, lebo každé ľudské dielo musí prejsť mnohými rukami a srdciami skôr, než je skutočne dokončené. Podívajte sa ako stojíte v kruhu, podajte v duchu svojmu blížnemu ruku, nechajte to prúdiť od vás k nemu, potom sa vytvorí v spoločnom pohľade nahor ku Svetlu a jeho veľkosti skutočne niečo hodnotné.

Tak je to v každom obore. Umelec potrebuje výkonných umelcov, ktorí by jeho tvorivé myšlienky, prijaté vnuknutím a vnútornými obrazmi, ktorým dal určitú podobu, urobili pre druhých viditeľnými a počuteľnými. Staviteľ potrebuje ruky, ktoré prevádzajú to, čo on videl v duchu. Roľník musí obrobiť pole, aby telám bola daná potrava, ktorá ich uschopňuje byť nástrojom ducha. Tak je každý človek odkázaný na mnoho iných, nikto nemôže byť bez pomoci druhých. A aj keby druhí boli nutní len k tomu, aby cítili zároveň s ním, čo jeho práve poháňa, aby to v ňom dospelo k silnejšiemu životu, k väčšej jasnosti.

Spojte sa dohromady v duchu a vaše sily sa zmnohonásobia! Podajte si ruky a budete nepremožiteľní! Ak mi vypadne zbraň z ruky, chopí sa jej môj brat a bude pokračovať; ak sa unaví on, chcem ho podopierať! Spojte sa vo Svetle Pravdy a víťazstvo bude vždy a všade pri vás!

V uzavretom kruhu prúdi pulzujúca sila vždy najsilnejšie k tomu miestu, ktorému hrozí, že sa stane slabým. Pokiaľ sa sila v tom kruhu pohybuje, nemôže vzniknúť žiadna medzera. Ako vlna, ktorá hľadá otvor, ktorým by vyrazila do širokého priestoru, tak búši a klope krúžiaca sila na to slabé miesto a zároveň posilňuje a kuje dohromady.

Spojte sa navzájom, vy všetci, ktorí usilujete ku Svetlu, rovnakou láskou, rovnakou túžbou! Potom budú svetlé vlny vašej radosti, vášho vnútorného pohnutia stúpať jedna za druhou nahor k najbližšiemu vyššiemu kruhu a po ceste žiarenia týchto vĺn k vám bude z hora pritekať nová sila a radosť, silnejšia, než ste doposiaľ poznali.

Tak sa vám taktiež dostane spojenie s vašimi bratmi zo Svetla, ktorí stoja celkom v Božej vôli a smú v nej tvoriť obdivuhodné diela. Pripojte svoje kruhy k vyšším kruhom vo Svetle a Svetlo vás zaplaví žehnajúcou milosťou. Vy všetci síce stojíte každý pre seba na svojom mieste, ste však predsa spojení na všetky strany, povznášaní a nesení tým, že ste spolu navzájom spojení, spojení s nespočetnými. Každý prijíma svojim spôsobom, každý necháva svoju bytosť vplávať do melódie veľkého chóru a tak dávanie a branie nemá konca a bez konca je mieruplné, bohaté šťastie!

Vzájomné spojenie! Čerpajte z tohto slova smädnou dušou! Je to kľúč ku zlatým bránam!