SLOVENSKO
Hermann Wenng
1. Slovensko je zemou pravzniku. Všetky jej pohľady smerujú na juh - slnku v ústrety, k Svetlu. Z vrchov, ktoré túto zem obliehajú, tryskajú a šumia živé vody; všetky tečú k juhu. A jej ľud je ako tie hory - sú to prírode blízki horali, večnej Božej láske tak blízko stojaci ako bytostní, títo malí služobníci Božskej vôle a Lásky, ktorým sa v mnohom podobajú. Vo svojom spoločnom žití zrástli tiež úzko so zvieratstvom tak, ako nikde inde.
2. Je to zem pradávna, bezprostredného počiatku, tak blízka prírode, takmer detská - v pravde detinská - aká má byť. Slovensko je zem „prijímajúca„, citovo primerane žijúca a preto tiež živá! Jej ľudia sú blízki stavu detstva, tak ako boli ľudia v rannom detstve všetkého ľudstva na zemi. Bola to doba, o ktorej stále ľudstvo bude hovoriť vo svojich povestiach ako o zlatom veku, po jeho návrate bude túžiť a o ňom vždy bude veriť, že mu prinesie večný mier.
3. Slováci sú deťmi so všetkými dobrými vlastnosťami detí; ale tiež bezprostredne vo svojom počínaní práve tak tekavé, lebo deti sú bytostnému prúdeniu a žiareniu viacej prístupné, než dospelý človek, ktorého mocne vyvinutý mysliaci orgán odďaľuje od všetkého prapôvodného. A ako pôda, z nej človek pochádza, tak i človek sám sa javí vo svojich životných prejavoch. Sú teda ľudia Slovenska horali; a čím vyššie sú vrcholky, pod nimi alebo na nich stála jeho kolíska, tým rázovitejším vo svojom životnom jednaní, tým podivuhodnejším bude Slovák. Tým viac bude mať túžbu a náchylnosť k samotárstvu, k sebectvu, k podivínstvu, k vstúpeniu do seba!
Ako všetci prapôvodní ľudia, tak i Slovák túži po umeleckom snažení; avšak jeho túžba je nesená prevažne za obrazovým, než za hudobným vyjadrením. Je naklonený viac jednoduchému a hrubšiemu, lebo jeho spojenie s bytostným si to žiada. Avšak účasť na umení sama o sebe nie je ešte meradlom pre vyšší duchovný stav. Tomuto môže potom slúžiť ako vysvedčenie len vtedy, keď umelecké dielo je plodom vyššieho vnuknutia za vyššieho duchovného vedenia.
4. V povahe tohoto ľudu, (u ktorého samozrejme jedinci vykazujú odlišnosti) zrkadlí sa niečo z ubiehajúcich a z vrcholkov do údolia sa stále rútiacich vôd - je tiež tak prudký, náruživý a čulý, často búrlivý a temer ničivý ako tieto - všeobecne však mierny, lebo je to národ Venušin, ktorá je hlavnou hviezdou Zeme. To znamená, „ženský národ„ - ženský živel má valný vplyv a nakoľko je čistejší ako inde, je tento vplyv chlácholivý, výchovný. Ale i mnoho nevypočítateľného je v povahe týchto ľudí. Sú mierumilovní, ale zato vždy ochotní podstúpiť boj, veľmi chytro vznetliví, zanietení silnou svojvôľou. Rovnorodosť jednotlivých osobností je značná; preto je vzájomné dorozumenie, v ktorom sa rovnorodosť odráža, zťažené tým, že každý jednotlivec vyznáva vlastnú zákonitosť. Nakoniec však vyúsťujú všetky nedorozumenia - tak, ako do Dunaja ponáhľajú sa vody Slovenska - v jeden a ten istý spôsob snaženia, v čistých výšinách života. Nevedomky čakajú všetci svojho vodcu, ako ľudské stádo, ktoré vodcu potrebuje a ktorého je ochotné nasledovať!
5. V prvopočiatku ľudských pokolení boli jednotlivým skupinám kmeňov, ktoré bývali vzdialené od seba, Bohom na zem zoslaní vodcovia - a tiež rovnoramenný kríž spravodlivosti, lásky a čistoty im ožaroval cestu. A tento znak je ešte stále zakotvený v názve, v mene "Slovensko"; a meno je ako Amen, to jest „teda staň sa!„ Bola to pôda dnešného Slovenska, ktorá bola súostrovím, deliacim jednotlivé malé skupiny ľudských kmeňov od vôd teplého mora, tak ako sú ešte dnes oddeľované údolia od vrchov a nedostupných vôd, kde sa každý kmeň zdokonaľovať mal a musel až do určitého stupňa svojej zrelosti. Tak je tomu ešte dnes u všetkých horských národov, bývajúcich roztrúsene v údoliach alebo v horách; rozum a vystupňovaný ruch porušili značne prirodzený priebeh vývinu a umožnili tu len jednostranné rozumové vzdelanie, takže väčšina týchto ľudí sa radí jednak k nižšiemu bytostnému a jednak (a to hlavne v údoliach) k rozumovo intelektuálnemu stavu.
K nižšiemu stavu bytostnému v horách pridružila sa rozumová múdrosť, niekedy i akási dravosť - to všetko však nemôže, ako predtým popísané, zmeniť niečo na predurčenom vývoji. Láskavosť, dobrá myseľ a veľký sklon k náboženstvu - ale tiež k okultným vedám, k temnu a k poverám, pozostalé to zbytky dávneho nazerania a poznania - razí si vždy novú cestu. Najviac rušivo pôsobí, že tento ľud jedná prevažne z bezprostrednej náladovosti a pudovosti a preto sa musí javiť nespoľahlivým, lebo nejde si dosť dobre predstaviť logické spojenie týchto odporujúcich si vlastností. Akýsi fanatizmus a istá svojvôľa kráčajú tu ruka v ruke a tým si možno vysvetliť, že tento ľud priamo visí s vášnivou vernosťou na tom, čoho sa raz chopil; preto tiež zotrváva na všetkom starom, prevzatom - ako činili a verili jeho otcovia.
6. U dosť zaostalého spôsobu rodinného i celoštátneho života (obcí) znamená otec veľmi mnoho a zdá sa, že zastáva úlohu vedúcu. Mužskému rodu sa dáva prednosť práve preto, že určitá neha a citlivosťkárstvo smerujú k ženskosti - a s touto mäkkosťou sa pojí značná hrubosť, ktorá je miernená práve ženským vplyvom. Tento vplyv leží v „bytostnom„, v samom „bytí„, inak nie je žena vedúca, tak ako u zvierat, u nižšieho bytostného, je ženský živel mužskému podriadený. Preto je slovenská žena veľkou zbožňovateľkou mužskej sily, muž sa tiež považuje „pánom„, má však zároveň živý pocit byť potrebným ochrancom ženy. Tento vonkajší stav nevylučuje možnosť toho, aby žena, ako jemnejšia a citovejšia časť, nemala skutočné vedenie - a muži, aj keď veľmi radi uplatňujú zdanie opaku tohoto stavu, ochotne sa tomuto ženskému vplyvu podriaďujú, bez toho, že si to však priznávajú.
7. Už v dávnych časoch bola žena vedúca preto, že bola schopná prijímať „z druhej strany„ posolstvo, podnet a vedenie a týmito „schopnosťami„ obdarená zostala vedúca stále, bez ohľadu na mužskú dravosť, a to aj vtedy, keď „učení vodcovia„, majúci vždy spojenie s vyššími svetmi Večna, boli stiahnutí späť a kedy si ľudstvo malo vládnuť samé. A v tejto dobe, kedy nastáva koniec, ktorý znamená počiatok, v ňom všetko ľudské osudie sa nutne v kruh uzavrieť musí vo veľkom dianí, kedy sa koniec musí začiatku podrobiť, kedy Bohom zoslaný Vodca na zemi prebýval - jeho potom Luciferom poslaný „vodca„ mohol vyradiť preto, že ľudstvo zlyhalo - môžu práve také národy ako Slováci, mnohým iným národom ísť príkladom v ústrety. Nechcú sami viesť, ako Česi, ktorí majú napríklad veľkú túžbu po moci; chcú byť vedení. (Dôkazom toho práve je, že sa dali zviesť „vodcom„ - lepšie povedané „zvodcom„ - proti pravému cíteniu väčšiny národa !).
A ako sa vzájomne veľké rozdiely k sebe poja, majú tiež Slováci živelnú túžbu po slobode; vlastnosti stáleho putovania pastierskeho národa nie sú ešte prekonané, ani u roľníkov nie (ide väčšinou o chovateľov dobytka, teda o pastierov, u ktorých ovce a kozy sú hlavnými zdrojmi obživy). Preto môže národ prapôvodný, akým je národ slovenský, zastávať „v duchovnom„, nie však v rozumovom smere, vedúce miesto. (Prekáža mu v tom však skutočnosť, že ľpie príliš na bytostnom!). Ako všetky údolia Slovenska sa otvárajú k juhu a ako jeho vody cez mnohé okľuky prúdia na juh (žiadny prameň vo vnútri hraníc nesmeruje na sever!), tak slovenský človek nutne sa musí zahľadieť k juhu, k slnku, k duchovnému Svetlu! Sever je mu neprirodzeným a odporuje každému jeho cíteniu; preto musí tiež stále proti severu bojovať - a tiež vždy bojoval - Sever je mu znamením!
8. K juhu vedie celý život Slovenska; na severe sú jeho najvyššie hory a najpríkrejšie skaly, vysoké vrchy a uzavierajú ho! „Noc„ severu má byť tak odlúčená od tejto zeme a tohoto ľudu a s pomocou Najvyššieho sa tak stane! Avšak k Čiernemu moru prúdia vody vo veľkých tokoch, ktoré sa rútia z vrcholkov tejto zeme - nebezpečie je veľké a pomoci je treba - !
9. Láska je hlavným tepom Slovenska - avšak láska k zemi a k čisto pozemskému musí byť u tohoto národa premenená, pretvorená v lásku k duchovnému, láska napĺňa celý národ - láskou je u neho všetko! Bojuje o svoju lásku a možno ho tiež len láskou získať. Ťažko je však tento ľud ohrozený: na juhu je národ, ktorý podľahol temným láskam a na severe je noc! Tak musí Slovensko, pyšné na svoj horalský pôvod a svoju neviazanosť, tvrdo bojovať o slobodný prejav svojej vôle. Vždy bolo neslobodné a stávalo sa ľahkou korisťou bezohľadných a vychytralých susedov - cez to sa stane tento odveký zápas veľkou jeho pomocou pre boj o duchovnú slobodu, pre obrat jeho lásky k Božskému, k Pravde! Mnoho duší tohoto národa je pripravených prijať do seba všetko veľké, ušľachtilé a krásne - velikým je Slovák vždy nadšen8.ý! - to leží v celej jeho tvrdej povahe. Miluje pokoj a mier a predsa je tvrdým bojovníkom; jeho znakom je láska, lebo i jeho zem oplýva láskou. Láska je mu slncom, len láskou ho možno získať - inak je plný odporu a protivenstva!
V novembri 1946 Hermann Wenng