MORAVA
Hermann Wenng
Takto hovorí pán: Všetko je jediné, veľké bytie – celá príroda je oživená, vše tko je tvar nadobudnutá a vedomá sila – sebavedomé bytosti, čisto sa zachvievajúce vo večných zákonoch života, vytvárajúce hmotnosť a pripravujúce ľudskému duchu prostredie, v ktorom má žiť ako hosť, aby sa stal vedomým seba samého a spoznal večnú lásku, aby spoznal, aká vysoká úloha a poslanie mu boli dané: vyvinúť sa nahor k večnej láske a priblížiť ku dokonalosti všetko, čo mu bolo dané, aby v tom a tým pôsobil, aby slobodne a vedomou vôľou slúžil zákonu, večnej láske Pána.
Všetko povstalo z vôle Pána, z jeho lásky. Jeho vôľa, jeho láska je sila z neho, z jeho živúcej vôle vyžaruje život: všetko je lúč a sila zo Svetla; Svetlom vyžaruje všetko čo zo Svetla žije a všetko musí byť tak, ako bolo v zákone. Všetko vyžaruje živúcne a oživené, prúdom sily preniknutá hmotnosť vyžaruje tiež opäť zákon a podľa jej zachvievania spoznáme, čo sa na pôde hmoty vytvára, na nej i v nej – na úrovni hmotnosti, hmoty. Prijíma všetko podľa svojho druhu a všetko musí zostať v lúčoch, v ktorých to pôvodne bolo a tiež človek musí zostať v žiarení bytia, v ktorom jeho pozemské telo vzniklo a vyrástlo, ktoré jeho duch prežaruje, aby v ňom pôsobil a slúžil večnej vôli Večného.
A tak tiež zem, ktorá nesie meno „MORAVA“ vytvorila svojich ľudí podľa zákona večnej lásky. Vyrástli v jeho lúči, dozrievali v ňom a z týchto lúčov, sprevádzaných bytostnými pomocníkmi večnej lásky, formujúc podľa zákona, vzniklo tiež meno, ktoré ľudia tejto zeme museli svojej zemi dať. Tiež v ňom žije večný zákon, vševečná láska a musí vyjadriť, kvôli čomu žijú jej obyvatelia, čím trpia, čo tvoria, čo prežívajú a o čo usilujú. A ako bytostní vytvorili túto zem s jej šumiacimi vodami, kopcami, horami a lesmi a jaskyňami s čarokrásnymi výtvormi, tak aj človek musí vyciťovať a zachvievať sa v láske a ako on prežíva a zachvieva sa, podľa toho sa musí tiež vytvárať jeho osud. A jeho osud by bol dobrý a čistý a veľké jeho pôsobenie neobvykle rozsiahle v tejto zemi a na tejto pôde – tak, ako by to mnohým ľuďom nebolo dané – (lebo milosť a láska držala v ruke túto zem a požehnala jej osobitnou mierou a jej obyvatelia boli vyvolené duše, duchovia, teda zrelí a utriedení, aby bez námahy poznali Pána a jemu slúžili), keby všetky zákony neboli ľuďmi pokrivené a popreté, keby neboli učinili z večnej Lásky a z jej dokonalosti vraždu, zo služobníka Ducha a Vôle – služobníka rozumu a vzbury a zo sily, zo sily Večného, ktorá žiari z kríža, ktorý je formou učinené Svetlo, keby neboli učinili vojnu, boj ...
Zvláštne omilostnenie je vyjadrené v mene tohoto malého kúsočka zeme – a keď nikde na celej zemi, tak v tejto zemi by sa týčil k nebu chrám Pána a nikde by ho tiež bytostní s väčšou radosťou nepomáhali ľuďom stavať ako práve tu.
Osobitná milosť je vyjadrená v tomto mene. Bola dozaista vyhliadnutá, aby prijala zrelých duchov, ktorí zostali vždy čistými ľuďmi, ktorí poznajú slúžiacu Vôľu a vedia vo svojej duši, vo svojom duchu čo to znamená slúžiť.
Teraz však sú jej obyvatelia obťažkaní a zaťažení a aj im musí byť cesta k čistote kríža ťažká. Ani pre nich nie je ľahké dokončiť cestu ku krížu, ktorá je cestou k životu. Tiež cez tento kúsok zeme budú musieť prejsť očistné prúdy súdu, pokiaľ obyvatelia nebudú môcť byť zrelými, aby splnili poslanie a úlohu, ktorá je im daná pre okolie zeme a krajiny, ktoré žijú vedľa nich, do stredu ktorých sú postavení, aby slúžili tak Večnému a Jeho dielu a Jeho vznešenej láske.
„MORAVA“ nehovorí však svojim obyvateľom o nič menej, ako: „Ústa Pravdy, ktoré zvestujú Lásku Božiu.“ Taký je význam slova Morava. A je to tak, akoby obyvatelia tejto zeme čakali od čias, keď táto zem dostala toto meno, na dobu, keď k nej ústa prehovoria, od dôb, keď bola zjavená podstata zeme a jej obyvateľov v tomto slove. Duše, ktoré prídu do pozemského života na tejto zemi, sa usilujú k Pravde a k Láske. Na túto zem prišli teraz opäť mnohí z tých, ktorí kedysi slúžili Pánovi v prostote svojho srdca. V takej prostote a samozrejmosti, v akej bytostní pôsobia v horách a pahorkoch zeme, s takou samozrejmosťou ako jej vody prichádzajú z vrchovín a ženú sa k veľkému prúdu, tak samozrejmí sú ľudia, ktorí tam bývajú, ochotní podriadiť sa veľkému, Vznešenému.
Skutočnosť, že Morava utvorila tiež jednu veľkú, samostatnú ríšu, neodporuje týmto vlastnostiam. To je vec, ktorá bola jednotlivcom vštiepená zvonku, ktorá však nevzišla z charakteru a z povahy jej obyvateľov. „Morava“ nemá síl, tvoriacich veľké pozemské štáty. Jej obyvatelia nie sú na to dostatočne ctižiadostiví, dostatočne násilie používajúci, ale sú prevážne dobromyseľní. To je tá starostlivá materskosť, mäkšieho a jemnejšieho rázu než kdekoľvek inde. Sú viacej povahy vnútornej a výhonky, ktoré sa prejavili vplyvom ctižiadostivých a po vláde dychtiacich vodcov, aby boli takí ako vodcovia okolitých zemí, tí sa k záchrane a k blahu duší včas rozbili a stroskotali a tak boli obyvatelia opäť odkázaní do medzí svojho vlastného bytia – na silu cítenia, namiesto na silu armád. Tak zostala Morava „ženskou“ zemou. Ženské zostalo prevažujúce, vládnuce, pretože mužské v zmysle vládychtivosti nemohlo získať prevahu. Tým to, čo tvorí vlastné určenie zeme, ostalo zachované. Totiž počkať na Lásku a Ústa Pravdy a rozšíriť Pravdu medzi tými, ktorí ju obklopujú, ako tiež napovedá meno, ktoré, hoci si ľudia myslia, že je a hovorí česky, predsa hovorí rečou Pravdy. Vari nechce Pravda vychádzať z tejto zeme von tak, ako jej vody prúdia von zo zeme?
Voda a Pravda sú jedno v Ňom (ako je to tiež v skutočnosti, pretože vody sú obrazom oplodňujúcej Pravdy) a tečú do diaľok, nie ako vodstvo Francúzska alebo Nemecka, ktoré neprúdi k druhým, ale zostáva v zemi, to znamená, že nejdú k iným národom, pokiaľ nevplynú do mora.
Tak odchádzajú a budú odchádzať jej obyvatelia do cudziny, ako jej vody, ako jej rieka Morava a pomôžu tak rozširovať uctievanie Večného.
Avšak aj vojny boli vedené na tejto pôde, boje medzi ľuďmi, pretože znaky a čísla sa musia naplniť. Do tohoto mena je vpísaná dokonalosť, Božská Láska a týmto znakom dali zmysel vraždy, smrti (v týchto znakoch však nie je iba „zmysel“ ale aj živúce žiarenie) a preto museli pôsobiť ako „smrť“ a budú tak pôsobiť i naďalej (to znamená: žiarenie „zeme“ bude tak pôsobiť na ľudí a toto žiarenie sa stalo viditeľným v týchto znakoch M-o-r-a-v-a) a smrť bude mať tiež bohatú žatvu v tomto ľude. Avšak tí, ktorí ostanú, budú žiť a pôsobiť podľa vôle Pána a budú zmierňovať prílišnú tvrdosť, ktorou budú dotknutí obyvatelia zeme, ktorá hraničí s Moravou na západe.
Táto zem nesie teraz meno „Čechy“ a jej tvár je obrátená k severu, k polnoci, ku tme, kam sa tiež náhlia jej vodstvá. Preto tiež jej obyvatelia obracajú svoju tvár k temnote, k severu. V mene tejto zeme je tiež vpísaný kríž trpiteľský, ktorý sa musí v ľuďoch zmeniť až utrpením, v ktorom ľudia dvíhajú svoje paže prosebne k nebu, kľačiac v modlitbách na kolenách. Bojovníci sú títo ľudia a priazeň šťastia je s nimi. Ale toto šťastie je z milosti temna a premení sa na nešťastie. A bude na to treba veľmi veľa, než národ tento obráti svoju tvár k juhu, ku slnku, kam sa pozerá oko „Moravy“ od pradávna, pretože tiež jej vody tečú v ústrety slnku.
Preto obyvateľ Moravy je tiež veselší a viac naklonený ľahšiemu a radostnejšiemu. Je svetlejší ako jeho susedia. A toto svetlejšie má od neho vychádzať a zmiešať sa s temnejším susedov, v ktorom sú inkarnované duše temnejšie, ktoré musia viac bojovať o oslobodenie, tým sú však tiež „vážnejšie“ a konajú všetko vážnejšie.
Preto i na „Slovensku“ to budú mať ťažšie, pretože stratili oveľa viac pohyblivosti než tí, ktorí prídu na svet v zemi Morava. A pohyb je prvým zákonom stvorenia. A tu im má pohyb v sprievode dobrosrdečnosti priniesť Morava, pretože Čechy sú príliš tvrdé, teda príliš nepohyblivé, strnulé pre tých na Slovensku. Pred jedným sa však majú Slováci chrániť. Príliš ľahko všetko prijmú, príliš ľahko a povrchne. Toto nebezpečenstvo spočíva v tom, že sa príliš rozplývajú v cítení. Preto neprebývajú v zemi nadarmo s mnohými inými. Mnoho národov je v tejto zemi pomiešaných, jeden sa učí od druhého a z toho vznikne to pravé.
Byť trpezlivými a rozpoznať – ako dôležitý článok celku – druh ostatných, to majú ľudia Moravy v sebe a naučili sa to tiež, ale na stráži však musia byť všetci, aby neboli príliš mäkkými a príliš trpezlivými, aby sa príliš neprispôsobovali iným, ako tie vody, ktoré sú zaznamenané v mene tej zeme a ktoré sa nakoniec strácajú v cudzích vodách.
V budúcnosti nastane toto: Tento ľud prijme z východu i zo západu všetkých, ktorí zostanú a vyvstane národ ako nový celok s tými, ktorí k nemu prídu a tak vznikne nové meno a starého viac nebude. Tak ani „Morava“ neostane a predsa bude existovať, pretože bude pôsobiť medzi ostatnými ako semeno, ktoré ruka Večného zasiala do okrsku zeme, medzi ľudí a vzíde a prinesie desaťnásobnú úrodu.
Z ľudí, ktorí obývajú Moravu, ostane viac duší zachovaných a tiež viac ich vojde do ríše Svetla, než ako to bude u iných národov. Ale oni nezostanú takí ako sú, ale v boji budú vykovaní na oceľ. A vzídu s ostatnými k Veľkému, Novému, ale viac bude tých z ich druhu než z iných druhov, pretože živia vo svojom vnútri pokoru srdca!
Vomperberg, august 1936.
H. Fr. Wenng.