Ľudskí duchovia
na stupňoch svojej cesty
Susanne Schwartzkopff
Uprostred vesmíru sa týčila do výšky nezmerateľne veľká hora. Rozľahlé stupne viedli zo všetkých strán k jej vrcholu. Korunou vrcholu bol do diaľok žiariaci oltár z bielych kameňov. Z otvorenej misky, stojacej na oltári, šľahali neustále plamene do výšok, klenúcich sa do nezmerateľných diaľok.
Okolo oltára stáli svetlé anjelské postavy. Plamenným mečom chránili nedotknuteľnosť jeho svätosti. Nič sa nemohlo bez ich súhlasu priblížiť.
Zrak strážcov videl do veľkých hĺbok. Tam dole sa hemžili malé bytosti a snažili sa práve vystúpiť na prvý stupeň. Všetky tie bytosti prichádzali na úpätie hory z roviny, rozprestierajúcej sa bez konca na všetky strany.
Tie malé postavičky, to boli ľudia. Všetci videli obrovskú horu pred sebou. Nemohli síce zo svojej hĺbky rozoznať, čo je na vrchole. Videli však jasnú žiaru, ktorá ich mocne priťahovala.
Stále znovu obracali svoj zrak nahor a snažili sa vypátrať na hore ukryté tajomstvá, ale vzdialenosť bola príliš veľká. Zato pátrajúce, hľadajúce a prosiace pohľady ľudí priťahovali svetlé postavy, ktoré z výšin zostupovali dolu po stupňoch.
Ľahkými pohybmi vznášali sa dolu. Za okamih sa mohli ich ľahučké bytosti priblížiť k prvému stupňu. Ľudia otvárali oči od údivu, keď uvideli pred sebou cudzincov. Svetlé postavy ukazovali ľuďom do výšky a priateľsky hovorili:
„Vaša cesta vedie tam, do výšky!“
Ľudí sa skoro zmocňoval závrat. Napriek tomu sa dívali dôverčivo do očí svetlých pomocníkov, súhlasili s nimi, chytili ich ruky a začali vystupovať nahor po stupňoch.
Nebolo vôbec ťažké dosiahnuť prvého stupňa. Ale ku podivu, keď sa tam dostali, nevideli žiadny ďalší stupeň pred sebou! Predsa pred tým videli z diaľky, ako veľa stupňov vedie nahor a predsavzali si, že po nich pôjdu!
Naraz sa ocitli prví ľudia, ktorí sa vydali na cestu nahor, uprostred nesmiernych lesov. To bolo zrazu niečo nového, čo pútalo a zvádzalo k pozornejšiemu prehliadnutiu. More zelene nemalo konca Hlúčky ľudí sa rozbehli všetkými smermi a skoro zabúdali, že sem prišli spoločne s mnohými inými. Každá skupina sa domnievala, že je tu sama, každá začala skúmať a dobývať svoje okolie.
Les, zver, bujné rastlinstvo, nesčíselné, všade pípajúce, volajúce, kričiace, varujúce a lákajúce hlasy im nedávali pokoja.
Lesní ľudia museli byť všade. Všetko museli vidieť, ohmatať, ochutnať, ovoňať, vziať do svojich rúk Napodobňovali hlasy zvierat a spievali o závod so šumením vetra v korunách stromov. Usínali na mäkkom machu blažene, ako dieťa v náručí matky a snili o nových slnečných dňoch.
Každé ráno sa podobalo predošlému. Každý večer si v zhromaždení vymieňali svoje dojmy. Na lov chodievali spoločne. Keď sa muži vrátili domov s korisťou, ženy pripravili pokrmy. Potom niektorý z nich začal rozprávať o vysokej hore, na ktorej planie veľká žiara. Mienil, že by sa tam mali pozrieť, aký zázrak sa tam skrýva!
„Teraz to však ešte nejde,“ mienili niektorí. „Až inokedy, neskôr, vydáme sa na cestu. Ešte nepoznáme všetky lesy, musíme sa ešte mnohému naučiť.“
Poslucháči rozvážne prikyvovali. Z kríkov a húštín, z kamenia a koreňov vykukovali malé očká, mrštné bytôstky mihali sa okolo ľudí a počúvali ich rozprávanie o veľkom svetle. Najme si všímali rozprávanie žien, lebo ženy si najlepšie uchovali onú spomienku na svetlo na hore. Veľmi často museli opakovať svoje opisy, ako vyzeralo, ako vysoko je nad nimi a koľko stupňov k nemu vedie.
Dlho žili títo obyvatelia lesov šťastne vo svojich lesoch. Poznali každý zvuk svojej domoviny a vedeli sa podľa svojich potrieb živiť a šatiť. A keď spomínali na veľké svetlo na hore, tu sa často stávalo, že zrazu stála medzi nimi svetlá postava, ktorá im povedala viacej, než doposiaľ vedeli.
„Poďte za mnou, povediem vás nahor ku svetlu,“ končila svoju reč. Kto sa rozhodol opustiť lesy, pridal sa k nej a vydal sa na púť.
Tí, ktorí zostali, už nikdy viac nepočuli o týchto pútnikoch a práve preto sa mnohí z nich vydali na cestu za nimi.
Pod vedením svetlých pomocníkov prešli lesní ľudia porasty ktoré pokladali za nekonečné. Prišli na úzku cestu a museli začať pomáli stúpať. Skaliská a korene tvorili stupienky a poskytovali nohám oporu. Nesmeli sa však ohliadať naspäť. Konečne stáli pred vysokým stupňom, ktorý sa pred nimi týčil tak strmo a neprípustne, že sa mnohí z nich toho zľakli. Neočakávane vztiahli sa k nim silné ruky a povzniesli váhajúcich do výšky.
Zelené moria lesov za nimi zapadli. Pred nimi sa rozprestreli ďaleké, nádherné roviny, pretkané striebornými stužkami vôd. Všetky potoky smerovali k širokému modrému pruhu, ktorý sa v diaľkach snúbil s oblohou. Ako sa mu rozšírila hruď, ako z hlboka vdychoval človek nádherný čistý vzduch, akou radosťou ho naplňovalo jasné svetlo, keď vyšiel zo šera temných lesov!
Tu tiež bolo vidieť veľké množstvo nových vecí: stáda rohatých zvierat, pasúcich sa v blízkosti riek, vtáky, vznášajúce sa nad vodami a vrhajúce sa dolu na rybičky do trblietajúcich sa prúdov. Svišťanie vetra im spievalo nové piesne, pretože vietor celkom inak vanul nad rozľahlými priestranstvami, v tráve na rastlinách, než v spleti vetví a vo vrcholkoch lesných stromov.
S dôverou sa k nim blížili stáda. Nevinne sa dívali oči zvierat, akoby prosili, aby sa ľudia stali ich priateľmi. A ľudia im láskavo kládli ruky na šije, hladili ich a zvieratá chodili za nimi.
Tu chceli ľudia zostať. Prvá vlasť bola zabudnutá. Teraz im však už nestačili za útulok k odpočinku ani vrcholky stromov, ani jaskyne, tým menej, aby sa položili na zem, keď na nich prišiel spánok.
Dívali sa okolo seba. A tu videli, ako si mnohé zvieratá stavajú obydlia. Videli vtáky splietať si svoje hniezda zo slamy a rákosia, mravce budovať dômyselné stavby a dali sa napodobňovať zvieratá.
Prestal lov a divoký kočovný život, ľudia sa usadzovali tam, kde sa im ľúbilo. Aby neboli sami, chovali si v blízkosti zvieratá, ktoré im pomáhali svojou silou. Zvieratá pracovali s ľuďmi a ľudia sa starali o ich potravu.
Najčulejší život sa rozprúdil pri riekach. Ľudia si smeli stavať malé lodičky. Ich svetlí pomocníci im ukazovali, ako to majú robiť a malé bytosti polí a krovísk pri tom pomáhali. Ľuďom sa dostávalo aj poučenie o výrobe nástrojov a tak začal rozkvitať život malých ľudských obcí.
Opäť prišiel čas vystúpiť na vyšší stupeň. Ľuďom sa zjavili iní pomocníci a rozprávali im nové veci o jasnom svetle na hore. Opäť hovorili: „Poďte za nami, povedieme vás k jasnému svetlu!“
K tomu ešte dodali:
„Tam navrchu nájdete svoje šťastie!“
Ľudia sa pýtali: „Prichádzate odtiaľ?“ A dostalo sa im odpovede: „Jasné svetlo nás poslalo k vám, aby sme vám pomáhali a ukazovali vám cestu!“
Zase sa vydalo množstvo ľudí na cestu a nasledovali svojich vodcov. Tento krát smerovali k širokému modrému pruhu na obzore, kam vtekali všetky rieky. Ľudia uvideli veľké more. Na jeho vlnách žiarilo slnko a biele korunky z peny trieštili sa o breh. Svetlomodrá pláň zdala sa byť nekonečne veľká, akoby nemala konca. Pri tomto pohľade sa v srdciach ľudí prebúdzal túžba a tušenie. Ale neboli si ešte vedomí toho po čom túžili.
Na vode sa hojdali lode s bielymi plachtami. Pútnici nasadli do nich a dali sa nimi unášať do diaľky. Dlho trvala cesta, než ich prijal druhý breh, cudzí, plný kvetín. Vodcovia im povedali: „ Hľa, tu je vaša nová vlasť!“
Opäť zapadlo za nimi všetko, čo bolo. Pred blaženými ľuďmi sa otváral nový svet. Nová vlasť bola jasnejšia, krajšia a úrodnejšia. Slnko žiarilo jasnejšie, vietor bol sviežejší a pútnici boli postavení pred nové úlohy.
Ich vodcovia povedali: „Jasné svetlo tam na vrchu vás vidí a má z vás radosť.“
Ľudia odpovedali: Musíme mu poďakovať! Ono nás priviedlo do tejto krásnej zeme, kde sme šťastní!“
„Áno, ďakujte mu radosťou a ďakujte tiež činom. Svetlo vás stvorilo, dáva vám silu a radosť zo života,“ dodávali pomocníci.
Tu sa ľudia po prvýkrát spýtali: „Čo je to za svetlo tam na vrcholu?“
„To je Jediný, Všemohúci, ktorý všetko stvoril a my sme jeho pomocníkmi.“ Slávnostne a sväto znela táto správa a vnikala hlboko do ľudských sŕdc. Strhávala ich na kolená. Ľudia si pripadali tak neskutočne malí, tak nepatrní pred Jediným, Nepochopiteľným a Vznešeným, ktorý sídli na vrchole obrovitej hory.
„A či vie o nás maličkých ľuďoch?“ Nesmelo znela táto otázka.
„Vaše radostné piesne zaznievajú až k nemu a my vynášame vašu vďaku nahor a kladieme k jeho nohám.“
Ako sa zaradovali ľudia, keď to počuli a rozhodli sa, že to nikdy nezabudnú.
Každý deň chceli myslieť na Neho, Jeho chceli prosiť o silu a Jemu byť vďační za celý svoj život.
Nová domovina, ku ktorej ich lode priniesli, bola zemou záhrad. Okolo ľudských obydlí začali rozkvitať samé záhrady. Bohatá žatva, hojnosť ovocia boli odmenou usilovnosti a lásky ľudí k hrude, rastlinstvu a zvieratám. Záhrady sa radili k sebe, jedna krajšia než druhá. Pretekali sa v bohatosti kvetov, pretože svetlí pomocníci hovorili:
„Všemohúci má radosť z kvetín. Navrchu, v jasnom svetle je taktiež jedna záhrada vedľa druhej a vo všetkých nádherné kvety. Preto je dobré, že tu dolu začínate s pestovaním záhrad.“
Tak vyrástlo v srdciach ľudí prianie, postaviť Najvyššiemu dom, ktorý by bol jeho sídlom medzi nimi. Aj v tejto úlohe im svetlí vodcovia pomáhali. Ukazovali im obrazy vrcholu hory, na ktorom sa vznášal zázračne krásny chrám a vraveli: „Pozrite sa na miesto Božie vo Svetle!“
Komu boli otvorené oči, aby smel vidieť tento obraz, ten bol naplnený blaženosťou a nemohol sa všetkým dosť narozprávať o jeho kráse.
Ľudia potom napodobňovali svetlý stánok Najvyššieho, ako najlepšie dokázali. Hotové chrámy zdobili najkrajšími skvostami, aké si mohli zadovážiť. V čase modlitby nosili do chrámov tie najkrajšie kvety zo svojich záhrad.
Medzi prácou a modlitbou rozkvital život ľudí. Tento stupeň ich dlhej púte k vrcholku vysokej hory zdal sa im tak krásny, že sa od neho nemohli odtrhnúť. Svetlí vodcovia, ktorí ich dosť často navštevovali, začali vľúdne pripomínať, aby nezabudli na svoj cieľ. Cesta je ešte ďaleká a stupňov je mnoho.
„Nemeškajte tak dlho v tejto krásnej zemi,“ hovorili.
„Ešte krajšie veci vás očakávajú.“ Niektorí sa vydali na cestu za svojimi novými vodcami, ktorí im sľubovali:
„Až vystúpite vyššie, bude vám svietiť jasnejšie svetlo a my vám tiež budeme môcť viac rozprávať o Jedinom, Všemohúcom, ktorý vás z lásky stvoril.“
Tu sa stalo čosi neočakávaného. Mnohí zostali naspäť, mieniac: „Nám stačí to, čo máme. Na čo potrebujeme Jediného, ktorý sídli tak nedosiahnuteľne vysoko nad nami? My máme vás. Vy ste nás priviedli a my vám budeme ďakovať a k vám sa budeme modliť:“
Padli na kolená a klaňali sa svetlým pomocníkom. Títo sa zľakli, a odmietli modlitby ľudí. Ale ani odmietanie, ani karhanie nebolo nič platné. Ľudia spohodlneli a začali sa báť novej námahy.
„Zostaneme tu navždy“, volali. „My nechceme ísť vyššie. Nám sa tu tak páči, že si nemôžeme nič krajšie priať.
Onen, Jediný, Nedosažiteľný, nemôže predsa žiadať, aby sme sa pre neho stále morili a namáhali. Ak nám nemôže vyjsť v ústrety, môžeme aj my byť bez Neho.“
Ani nespozorovali tí nešťastníci, že slnko v ich zemiach pobledlo a že sa všetko okolo nich ochladilo. Aj svetlí pomocníci zmizli a viac k nim neprichádzali.
Skoro sa našiel sotva jediný medzi nimi, ktorý by mohol o sebe tvrdiť, že videl kedysi nejakého svetlého pomocníka.
Tak sa začali spriadať rozprávky a povesti o tých dobách, v ktorých ešte svetlí chodili k ľuďom, aby im pomáhali.
„Zabudli na nás,“ nariekali ľudia. „Prečo k nám už nikto neprichádza? Naše záhrady už nenesú ovocie.“
Ani ich nenapadlo, že by mohlo byť inak, keby boli chceli. Pretože sa už v záhradách toľko nezvážalo, stávalo sa, že jedni brali potravu druhým. Aby sa zaistili pred hladom, chceli urvať čo sa dalo. Tak sa časom najsilnejší stali najbohatšími a slabí museli hynúť.
Tu i tam sa ešte niekto vydal na cestu do lepšej zeme, keď si taká duša, čo i len nejasne, na ňu spomenula. Ale tam, kde by ich svetlí bezpečne a rýchlo viedli, bolo im samým treba prekonať tisícoraké zápasy a prekážky. Hľadatelia museli prejsť mnohými bludnými cestami. Sotva len o málo vystúpili, potkli sa o inú prekážku a opäť spadli dolu. Často ich tiež strhávali ľudské ruky, ktoré nechceli, aby sa niekto mal lepšie, než tí, ktorí zostali dolu.
Len ten, v ktorom ešte žila nepremožiteľná túžba po jasnom svetle, mohol sa vytrhnúť zo všetkých pút. I keď krvácal z mnohých hlbokých rán, predsa vystupoval hore, až stretol niektorého zo svetlých pomocníkov, ktorý mu potom pomohol ďalej.
Z vrcholku hory bolo možné prehliadnuť všetko, čo sa dole odohrávalo. Boh poslal svojich poslov dolu za ľuďmi.
Poslovia zostúpili až dolu, k temným lesom, v ktorých doposiaľ žili lesní ľudia. Teraz však boli lesy plné hrôz.
Hlasy zo stromov a skál, z kvetov a kameňov, kedysi tak dôverné, boli teraz ľuďom cudzie a tajomné. Ľudia sa báli a zaliezali do svojich skrýš.
Nikto z nich už nevedel o vysokej hore a jej jasnom svetle, ani o stupňovitej ceste, k nej vedúcej. Placho si ľudia zastierali oči pred svetlom, vystupujúcim z božích poslov a zapchávali si uši, aby nepočuli ich slová. Nenávideli sa navzájom a svet bol im miestom hrôzy.
Tu poslovia vystúpili o stupeň vyššie. Nebolo tam už úrodne zvlnených polí, ani šťavnatých pastvín. Nikde nebolo vidieť bezpočetné stáda, ani niekdajších príbytkov ľudí.
Až k šedému moru boli roviny pusté a osirelé. Piesok púšte všetko prikryl.
Až keď poslovia prišli do kedysi kvitnúcich záhrad, v ktorých bývali chrámy svetla, uvideli mnoho ľudí a veľké hromady kamenia, v ktorých bývali. Nebolo tu už krásnych záhrad, ktoré zmizli. Slnko svietilo len matne a vzduch bol ľadový. Tváre boli bezradostné. Ľudia neboli už schopní poznať poslov Božích, pretože ich vnútorný zrak bol vyhasnutý.
Čo sa tu dalo robiť? Ľudia už nemohli prijímať slová a obrazy z výšin. Staré poznanie bolo zabudnuté, túžba po vzostupe zaspala.
„Neexistuje nič iné, než naša vlasť,“ vraveli jedni.
„Užívajme toho, čo máme,“ mienili druhí.
Tu sa vysoká hora otriasla vo svojich základoch a ľudia sa vyľakali. Bola to výstraha z výšin, ktorá však bola skoro zabudnutá.
Chrámy tu ešte stáli, ale nebolo v nich jasu. Len šero a ťažký tlak dopadal zhora na duše ľudí. Bez toho, aby si to sami uvedomovali, ťažila ich úloha, ktorú nesplnili, a ich opustený cieľ.
A poslovia Boží kráčali od mesta k mestu a hlásali:
„Nezostávajte stáť, ale choďte ďalej! Vystúpte nahor, lebo tam na vás čakajú skvostné krásy, ktoré Všemohúci pre vás vytvoril. Môžeme vás doviesť až k vrcholku hory, v ktorej čarovných záhradách môžete večne žiť a hľadieť na svetlý chrám. Musíte sa však vydať na cestu a ďalej sa šplhať po stupňoch, vedúcich nahor. Čím je vaša zem proti všetkým krásam svetlých záhrad?“
Ale všade boli ako hluchí. Len málo bolo ľudí, ktorí chceli počuť. Veľké množstvo nemienilo sa vzdať svojej pohodlnosti.
Tu sa hora svetov znova vo svojich základoch otriasla!
Príšerná búrka sa nad ňou sťahovala. Blesky schádzali dolu a vrhali svoje oslnivé svetlo na stupne, vedúce k vrcholku hory. Z ich úbočí stekali náhle pramene a tiekli do nížin. Tam sa spájali do mocných prúdov vôd a ako šumiace vodopády hlučne sa rútili do údolí, strhajúc všetko, čo sa im stavalo do cesty.
Kam ľudia vkročili, tam sa im pôda pod nohami borila a žiadnej záchrany pred vodami nebolo. A tento krát tí, ktorí o svetle tam navrchu ešte niečo vedeli, prosebne volali nahor o pomoc. Ostatní sa však smiali a tancovali na pohyblivej pôde, až ich smrť zastihla v smiechu a ľahkomyseľnosti.
Ako odpoveď na prosebné volanie znieslo sa z hora lano, spradené z najrýdzejšieho zlata. Bolo nepretrhnutelne pevné a znieslo sa dolu až k úpätí hory.
Nejednému pri tom siahala voda skoro až po krk, ale lano držalo pevne. Ak sa ho človek nepustil, stalo s jeho záchranou. Vytiahlo ho do výšky, kde zacítil pevnú pôdu pod nohami. Pod ním sa však divoko búrili vody. Búrka teraz prepukla so všetkou prudkosťou.
Dlho to trvalo, než búrka utíšila, než vody opadli. Všetko bolo pokryté bahnom. Postupne začínala znova vyrážať tráva a vyrastať nové rastliny.
Ale po ľuďoch, ktorí tu bývali, nezostalo ani stopy.
Rozkvital nový život, aby očakával príchod nových ľudí!
