Siedme rozjímanie o Bohu
Od farára
Ferdinanda Valíka
(1972)
Úvodom čítanie z Písma.
Najskôr z evanjelia Matúšovho, kapitola 7, verše 9-12.
On, ktorý z vás je človek, ktorého keby prosil syn jeho o chlieb, dal by mu kameň? A ak by prosil o rybu, či dá jemu hada? Pretože teda vy súc zlí, viete dobré dary dávať deťom svojim, čím viac Otec váš, ktorý jest v nebesiach, dá dobré veci tým, ktorí ho prosia?
A preto všetko, ako by ste chceli; aby vám ľudia činili, tak i vy čiňte im; to zaiste jest zákon i proroci.
A z epištoly Pavlovej ku Galatským, kapitola 6, verš 7.
Nemýľte sa, Boh nebude oklamaný, lebo čokoľvek rozsieval by človek, to bude i žať.
Toľko čítanie z Písma.
Boží mier a kľud budiž medzi nami!
Minulú nedeľu sme rozjímali o neodchylnej spravodlivosti Božej. V závere sme počuli:
Boh votkal do stvorenia svoje dokonalé zákony, ktoré samočinne konajú svoju nepodplatiteľnú prácu, takže sa všetko na vlas vypĺňa a večne vyrovnáva, čím je vylúčené akokoľvek nadržiavanie, rovnako ako je nemožná každá krivda a nespravodlivosť. A tieto zákony sú od Ducha svätého – od jeho pôsobenia. Preto vesmírna zákonitosť je krásna až k oslnivosti; spravodlivá, prísne spravodlivá avšak až k mrazeniu. Nemýľte sa, Boh nebude oklamaný!
Toto rozjímanie zapôsobilo na mnohých trochu mrazivo. Povedali si totiž v duchu: Boh predsa nie je a nemôže byť tak tvrdý a nemilosrdný, keď o Ňom hovoríme, že je Láska. Tieto dedukcie vyplynuli z dvoch dôvodov:
1. preto, že rozjímanie o neodchylnej spravodlivosti Božej nebolo úplne vyčerpané, a
2. že tu stále ešte hrá úlohu nesprávny pojem Boha.
Človek je stále v zajatí starého výkladu o Bohu, že totiž Boh je nanajvýš dobrý, milosrdný, zhovievavý, odpúšťajúci; že každý, kto uverí v Krista, pretože svojou smrťou na kríži nás vykúpil, bude spasený … a podobne. Veriaci všetkých cirkví a denominácií si predstavujú Božiu lásku v tom zmysle, že táto celkom ticho všetko strpí a k tomu ešte odpúšťa. Chcú vidieť Božské v tom, že ONO strpí všetku neprávosť. Chcú vystavať falošnú veľkosť tam, kde si prajú slabosť. Kreslia si o Bohu falošný obraz len preto, aby svoj hriech ospravedlnili alebo aby sa nad vlastnou hriešnosťou ukľudnili. Žiadajú si pre seba miernejšieho merítka.
Uvažujme preto hlbšie o tejto spravodlivosti a láske Božej! Najskôr sa pozrime sami do seba. Nezakrývame často i my svoj skutočný stav, svoju hriešnosť, samospravodlivosťou, dobrými skutkami, láskavými slovami a pobožnou tvárou? Robiť sa lepšími, než sme, je ľudské. Je to pokušenie a nie sú ho ušetrení ani veriaci. Spomeňme na farizeja z Lukášovho evanjelia (18:10-14), ktorý sa v chráme vystatuje a zakrýva pred Bohom svoju skutočnú podobu! Robil sa iným než skutočne bol, a preto odišiel neospravedlnený.
Priznať sa k svojmu hriechu vyžaduje veľkej vnútornej sily. Uvedomujeme si i my stav svojho hriechu skutočne vážne? Výhovorka, že nie je nutné brať tak vážne každé slovo Božie, že sme predsa dobrí, že sme celkom nikomu neublížili, nie je ničím iným než maskou, ktorou sa robíme inými. Poznať a vyznať svoj hriech jest prvým krokom na ceste k Bohu.
Pred svojím Stvoriteľom je každý z nás tak odhalený a nahý, ako biblický Adam a Eva v raji. Chceli byť ako bohovia, poznajúc dobré i zlé. Keď sa im toho dostáva, vidia toľko, ako sú úbohí a nahí voči svojmu Stvoriteľovi. A preto rýchlo hľadajú, čím by svoju nahotu zakryli a ako by sa urobili inými. Cestou prvého človeka ide každý z nás veriacich. A tu sú pred nás položené len dve možnosti: buď sa neustále pred svojím Bohom skrývať a báť sa Jeho spravodlivosti – alebo prísť k Nemu taký, aký som, so svojím hriechom a veriť v Jeho lásku.
Pri tomto zamyslení nad sebou, pri tejto úvahe už nevidíme Boha tvrdého, prísneho, trestajúceho… ale naopak vidíme seba, ktorí žiadame miernejšieho merítka pre svoje prestúpenia. Nechceme si stále uvedomiť, že Božia láska je neodlučiteľná od Božej spravodlivosti; že Božia láska neznamená zmäkčilosť a slabosť, ktorú jej ľudia pripisujú. Spravodlivosť je láska a láska je opäť v spravodlivosti. V tom tiež jedine spočíva Božie odpustenie.
Pre ľahšie pochopenie čujme dnešnú evanjelickú stať: „Kto z vás jest človek, ktorý keby prosil syn jeho o chlieb, dal by jemu kameň? A ak by prosil o rybu, či dá jemu hada? Pretože teda vy, súc zlí, viete dobré dary dávať deťom svojim, čím viac Otec váš, ktorý je v nebesiach, dá dobré veci tým, ktorí ho prosia?“
Tu jasne vidíme, že Boh nie je iba spravodlivosť, ale tiež láska! – Ešte iný príklad: Súd súdi previnilca. Skutočný zodpovedný sudca zvažuje stránky zlé i dobré. Dobré stránky znižujú zlo. Rovnako pokorné priznanie je poľahčujúca okolnosť. Konečne slušné chovanie vo väzení niekedy skracuje trest až na polovicu dĺžky. Nuž, v ľudských zákonoch máme záruku milosti a odpustenia! A v zákonoch Božích nie? Spomeňme na biblické príbehy: Hriešna žena – Peter vo dvore Kaifášovom – Šavol – Pavol. – Láska Božia odpúšťa tam, kde nájde skutočné pokánie, lebo v samočinných zákonoch je zároveň bezpečná záruka milosti a odpustenia … nehľadiac k tomu, že pri pevnom zahájení dobrého chcenia sa ihneď stanoví hranica bodu, na ktorom musí končiť reťaz zlých spätných účinkov. Trvale dobrým chcením a konaním sa dobro v človeku samotnom upevňuje, vychádza z nebo a vytvára okolo neho prostredie, ktoré človeka obklopí ako ochranný obal. A ak sa vracajú na takého človeka zlé spätné účinky k rozuzleniu a odpykaniu, odrazia sa o čistotu jeho okolia alebo tohoto obalu. Tým sú zlé spätné účinky odvrátené alebo značne zoslabené. V tomto dianí spočíva ako spravodlivosť, tak i láska Božia.
Niekedy sa nám zdá, že naše trápenie je neznesiteľné, a že noc je príliš dlhá.
Niekedy sa nám zdá, že Boh na nás zabudol. Ale On nezabudol. To my sme na neho zabudli a preto niekedy tá bolesť a tma. Kto je pokorný, začuje hlas potešenia, zdvihne hlavu a uvidí, že na obzore svitá.
Boh, ako vidíme, vložil nám vo svojom stvorení všetko do ruky. Vo svojej slobodnej vôli rozhodnime sa sami, ktorou cestou sa dáme!
Nezabúdajme však slov Písma svätého:
„Nemýľte sa! Boh nebude oklamaný!“ (Galatským 6:7)
Amen
