Zjavenie Božie vo stvorení
I.
Ferdinand Valík
Žalm 19, 2-4
Nebesá rozprávajú slávu silného Boha, a dielo jeho rúk oznamuje obloha.
Deň dňu hovorí slovo, a noc noci povedá známosť.
Matúš 7, 17-21
Tak teda každý dobrý strom nesie dobré ovocie, a zlý strom nesie zlé ovocie. Dobrý strom nemôže niesť zlé ovocie ani zlý strom niesť dobré ovocie.
Každý strom, ktorý nenesie dobrého ovocia, sa vytína a hádže na oheň.
A tak ich teda po ich ovocí poznáte. Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do nebeského kráľovstva, ale ten, kto činí vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.
Boží mier a kľud nech je medzi nami!
Učenec Humboldt prehlásil: „Tri veci ma napĺňali vždy najväčším úžasom: hviezdne nebo nad nami, krása detského oka, a kvietok na poli.“
Filozof Kant povedal niečo podobné: „Úžasom ma napĺňa hviezdne nebo nado mnou a mravný zákon vo mne.“
Nesmierne svety v nekonečných diaľavách, stovky sĺnk, oveľa väčších, než je naše, milióny hviezd, ktoré letia a krúžia vesmírnym priestorom, a predsa sa nikdy nestretnú a nezrazia. Vari to všetko nie je veľkolepá stavba?
Ak pozorujeme tento kolobeh, tu sme istotne naplnení úžasom nad týmto hlbokým tajomstvom ako Humboldt a Kant a nevdojak sa pýtame: Kto je tvorcom tohto zázraku? Pozorujúc potom túto kolosálnu výstavbu vesmíru, pokorne skláňame hlavu a s žalmistom Pána vyznávame: „Nebesá rozprávajú slávu silného Boha, a dielo jeho rúk oznamuje obloha.“
Napoleon, zamyslený, hľadel jednej noci oknom paláca na nebo posiate hviezdami… po chvíli sa otočil k svojej spoločnosti a povedal: „Nechcite odo mňa, aby som veril, že celý tento nezmerný vesmír nemá Tvorcu.“
Milióny planúcich svetov sú usporiadané nad našou hlavou. Myseľ toho, kto si nemôže uvedomiť, že ich usporiadanie, ich usporiadanú rytmickú činnosť vedie a riadi Vyššia Sila, musí byť zaslepená. Ten veľký orloj vesmíru nevznikol a neusporiadal sa predsa sám od seba alebo slepou náhodou, ale svedčí o všemocnom hodinárovi, ktorého nazývame múdrym Bohom.
Keby sme vhodili do nádoby kolieska a všetky súčiastky hodinového stroja – samé sa nikdy do hodín nezostavia! Keby sme vsypali do nádoby potrebné množstvo písmen – nevznikne z nich nikdy báseň.
Tak i svet nevznikol a neudržiava sa náhodou. Vládne nad ním mocná, múdra a dobrotivá sila či moc, ktorá všetko riadi k určitému účelu a cieľu. Náš rozum ju chápe, naše srdce sa rozochvieva v jej blízkosti a ústa šepkajú: „Aký veľký a múdry si, Bože, v diele svojom!“
Každý z nás môže prežiť onú nekonečnosť života ako Humboldt, Kant či Napoleon, keď sa niekedy v tichej nočnej hodine posadíme k oknu a budeme pozorovať hviezdne nebo. Prežijeme ohromujúce uvedomenie, že celý svet okolo nás je plný hlbokých tajomstiev. Snáď ešte lepšie vystihneme Všemohúcnosť a Existenciu Božiu, keď sa budeme nachádzať na vysokej hore.
Spomínam na nezabudnuteľný dojem, ktorý som zažil niekoľkokrát v alpských veľhorách – raz bola so mnou i naša sestra Vopěnková. Sadli sme si na skalu – vysoko nad Innsbruckom – na Hafelekare. Na čo sme mysleli? O čom sme sa rozprávali? Len jedno si pamätám, že väčšina našej cesty bolo mlčanie. Vidieť tie nebotyčné pásma hôr, zrázy skál, údolia, priepasti, nekonečný obzor, to sa nedá opísať.
V tom všetkom sa človek stráca… je ničím. Kto môže vzhliadať na tento ohromujúci vesmír, tróniaci v nevyspytateľnom priestore, bez toho, aby pocítil aspoň zárodok úcty, ak nie už pokornú zbožnosť? Môj duch ustupuje a stráca sa v hlbokej záhade toho všetkého. Zdá sa to tak vzdialené, tak éterické, velebné i prísne. A čo v noci, kedy sa mlčanlivé ticho dotýka hviezd? Akí nepatrní a maličkí sú ľudia v porovnaní s týmto množstvom neosobných, vzdialených a žiariacich očí na nebi!
Myslenie nie je možné zastaviť. Myslel som na to, ako sa ľudia namáhajú a bojujú s toľkými vecami tu v živote, akoby si mysleli, že tu budú žiť naveky, a predsa sme tu všetci iba hostia či nájomníci. Alpské veľhory mi otvorili zlaté okná do neba a ja žehnám dňu, kedy som vstúpil do ich tichej ríše. Tu, medzi nebom a zemou, pochopil som slová dnešného evanjelia.: „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do nebeského kráľovstva, ale ten, kto činí vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“
Nie je dôležité, čím som alebo čo robím, ale akým som! Prečo? Preto, že zhodnotiť človeka nemôže človek, ale Boh!
Tam hore, kde sa nebo dotýka so zemou, človek cíti nielen svoju malosť a malichernosť, ale i svoje hriechy. Je oddaný sám sebe, vidí ničotnosť pozemskej slávy, moci i peňazí. Chápe zmysel života v napĺňaní vôle Božej vo svojom živote podľa slov Pána: „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do nebeského kráľovstva, ale ten, kto činí vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach.“
Človek stojí na hranici medzi hmotou a Bohom. Máme skutočne v sebe niečo od Pána Boha. Človek to môže vyjadriť tromi slovami Biblie: Vieru, nádej a lásku. Vieru v Boha, dôveru v pomoc Božiu a dobrú vôľu – teda lásku k ľuďom. A toto, čo máme od Pána Boha, nazývame dušou. I ona je tajomnou hlbinou, rovnako, ako vesmír. Duša je obraz Boží, jeho odlesk.
To, že nemôžeme všetkému rozumieť, že nedokážeme všetko pochopiť, neznamená, že sa to deje proti zákonitosti, t.j. nespravodlivo. Čomu hovoríme „osud“, to je práve to, čo nechápeme, alebo si nedokážeme vysvetliť a čoho korene príčin nepoznáme. Vidíme iba následky, a preto sme nešťastní. Vesmírna zákonitosť je krásna, až oslní, ale i spravodlivá, prísne spravodlivá, až mrazí! Ak si niekto myslí, že našiel v zákonitosti nejakú neprávosť, odstupom času spozná, že chyba bola nie v zákonitosti, ale v jeho neprávnom pohľade.
Vesmír je úplne dokonale vyriešený, len my ľudia sme nedokonalí. Kráčajme preto životom tak, aby sme vedome nespôsobovali druhému bolesť, a potom vo svojom utrpení budeme vyrovnanejší. V celom vesmíre, v prírode i vo svojej duši nachádzame stopy Prozreteľnosti Božej. Človek potom svojou vôľou a citom stojí Bohu najbližšie. Z toho plynie, že Boh nad človekom bdie. Táto skutočnosť nech nás posilňuje a teší, ako v radostných, tak i v ťažkých chvíľach života.
„V náruči Boží, odkud jsme vyšli –
večer se všichni sejdeme zas.
Kdo by se lekal? Kdo by se třás?
Z oteckých paží, z Otcova domu
byli jsme na mžik posláni v svět.
Kdo by se obával vrátit se zpět?“ (J. V. Sládek.)
Pútnik tejto zeme, ktorý si iba nájomníkom toho, čomu hovoríme „vlastné“, ktorý si iba hosťom na tejto planéte, nech veríš, či neveríš, pamätaj si: „Niet na zemi ani na nebi miesta, kam by sa človek skryl pred následkami svojich činov.“
Iba v Bohu živí sme!
Kiež i v Bohu umierame!
Amen
Ferdinand Valík
