Horiaci ker

Ferdinand Valík

 

***

Matúš 4, 18-22

A chodiac popri Galilejskom mori videl dvoch bratov, Šimona, zvaného Petra, a Andreja, jeho brata, ktorí púšťali sieť do mora, lebo boli rybári. A povedal im: „Poďte za mnou, a učiním vás rybármi ľudí.“ A oni hneď opustili sieti a išli za ním. A keď pošiel odtiaľ niečo ďalej, videl iných dvoch bratov, Jakoba, syna Zebedeovho, a Jána, jeho brata, na loďke so Zebedeom, ich otcom, naprávajúcich svoje sieti, a povolal ich. A oni hneď opustili loďku i svojho otca a išli za ním.

 II. Mojžiš 3, 1-14

A Mojžiš pásol stádo Jetra, svojho svokra, kňaza-kniežaťa Madianska. A zahnal pozvoľna stádo za púšť a prišiel k vrchu Božiemu, k Horebu. A ukázal sa mu anjel Hospodinov v plameni ohňa z prostriedku kra. A videl a hľa, ker horel ohňom, ale ker nebol strávený od ohňa. A Mojžiš povedal: „Nože nech odídem a vidím toto veľké videnie, prečo nezhorí ker.“ A Hospodin videl, že odbočil, aby videl, a Boh zavolal na neho z prostriedku kra a riekol: „Mojžišu, Mojžišu!“ A on odpovedal: „Tu som.“ A riekol: „Nepribližuj sa sem! Sozuj svoju obuv zo svojich nôh, lebo miesto, na ktorom stojíš, je svätá zem.“ A riekol: „Ja som Boh tvojho otca, Boh Abrahámov, Boh Izákov a Boh Jakobov.“ A Mojžiš zakryl svoju tvár, lebo sa bál, aby nehľadel na Boha. A Hospodin riekol: „Istotne som videl trápenie svojho ľudu, ktorý je v Egypte, a počul som ich krik pre tých, ktorí ho honia, lebo znám jeho bolesti a zostúpil som, aby som ho vytrhol z ruky Egypťanov a aby som ho vyviedol z tej zeme hore do zeme, oplývajúcej mliekom a medom, na miesto Kananeja, Heteja, Amoreja, Ferezeja, Heveja a Jebuzeja. A teraz hľa, krik synov Izraelových prišiel ku mne, a videl som aj útisk, ktorým ich utiskujú Egypťania.

A tak teraz choď a pošlem ťa k faraónovi, a vyveď môj ľud, synov Izraelových z Egypta.“ Ale Mojžiš povedal Bohu: „Kto som ja, aby som išiel k faraónovi a aby som vyviedol synov Izraelových z Egypta?!“ A riekol: „Však budem s tebou. A toto ti bude znamením, že som ťa ja poslal: keď vyvedieš ľud z Egypta, budete slúžiť Bohu na tomto vrchu.“

A Mojžiš povedal Bohu: „Hľa, ja prijdem k synom Izraelovým a poviem im: Boh vašich otcov ma poslal k vám. A keď mi povedia: Aké je jeho meno? Čo im poviem?“

A Boh riekol Mojžišovi: „Som, ktorý som.“ A ďalej riekol: „Takto povieš synom Izraelovým: Som ma poslal k vám.“

 

Boží mier a kľud nech je medzi nami!

Rozprávanie z II. knihy Mojžišovej nás uvádza do jedného z najsmutnejších období dejín izraelského národa. Národ trpí v zajatí, v opovrhnutí, strastiach a bolestiach. Myseľ Mojžišova je naplnená starosťami o národ, o jeho budúcnosť. V myšlienkach preberá minulosť národa a vidí iba súženie a utrpenie všetkého druhu. Zem, na ktorej vyrastal jeho národ, je presiaknutá krvou a slzami predkov. Je to pôda posvätená bolesťou. Avšak kde bolesť kyprí pôdu, tam sa rodí nový život.

Z tejto pôdy vyrastá židovský národ, vyrastá Mojžiš, ktorý nesie bolesť i túžby svojho národa v srdci. Jeho duch sa nesie vyššie a vyššie, až dosahuje oblasti, kde myseľ rozvažuje posledné príčiny života. To sú tie posvätné výšiny Božej hory Horeb, kde sa človek ocitá sám pred tvárou Božou. Mojžiš vystupuje na horu Poznania a vidí pred sebou tŕnistý ker, ktorý horí, avšak nezhorí. To je symbol života, ktorý vyrastá z tvrdej pôdy, ktorú posvätila bolesť. V tejto chvíli sa blíži Mojžiš k podstate všetkého bytia, začína chápať jeho tajomstvo, tú mnohosť životov, ich rôznotvárnosť, členitosť a farebnosť. V tom počuje z kra hlas, ktorý k nemu volá: „Sozuj svoju obuv zo svojich nôh, lebo miesto, na ktorom stojíš, je svätá zem.“

Toto poznanie núti odkladať obuv, núti človeka, aby sa zbavil všetkého nízkeho. Obuv je zaiste nutná, ak kráča človek v prachu a blate a aby chránil nohy pred úrazom. Avšak na horu Božiu musí človek vstupovať bez zaprášenej obuvi, bez hmotnej príťaže. Musí sa zbaviť toho, čo nesie prach všednosti.

Vrúcna túžba Mojžišova má byť splnená: vyslobodiť svoj národ. Mojžiš počuje hlas, ktorý mu prikazuje: „Vyvedieš ľud môj z Egypta.“ Egypt, slúžiaci modlám a obetujúci živé duše svojim bohom, je symbolom duchovnej temnoty, ktorá drží v zajatí národ izraelský, duše, Bohom vyvolené k veľkým cieľom. A hoci by i človek alebo národ sedel pri plných hrncoch mäsa, ak nepozná a ak nemá pravú slobodu duchovú, ale slúži zlým vášňam, násiliu a nespravodlivostiam, je úbohým otrokom, na ktorého dopadajú rany biča, ktorý si sám na seba pletie. Mojžiš vidí biedny stav svojho ľudu a počuje hlas, ktorý mu velí, aby ukázal národu cesty, ktorými by prišiel k slobode. Mojžiš však váha, cíti svoju ľudskú malosť a neschopnosť a preto hovorí: „Kto som ja, aby som išiel k faraónovi a aby som vyviedol synov Izraelových z Egypta? Vari sa môžem ja, slabý človek, stavať proti faraónovi?“ Ale Boh káže: „Však budem s tebou! Ty sám by si nedokázal ničoho, ale moja sila bude s tebou, a národ pozná, že Ja ťa posielam.“ Mojžiš teraz vstáva a ide oslobodiť svoj národ.

Čo z toho, o čom sme uvažovali, vyplýva pre mňa? Pre môj národ? Ako mám čítať Bibliu, ako jej rozumieť? Vtedy porozumiem Biblii, keď budem jednotlivé state aplikovať na seba a osoby biblické zamením osobou svojou. I ja a každý z nás je – či má byť – tým Mojžišom. I ja sa nachádzam v zajatí „egyptskom“, t.j. v duchovnej temnote, pokiaľ nevstúpim na horu Horeb, na horu poznania, odkiaľ začujem: SOM, ktorý SOM. Som počiatok i koniec a podstata všetkého. Som Pánom všehomíra, riaditeľom svetov, i iskrou života, ktorá oživuje chrobáčika a dáva vôňu i farbu kvetu. Moje dýchnutie vzbudilo k životu človeka a mojím dýchnutím všetko trvá a hýbe sa.

Čo zmôže človek bez Boha? Čo je bez Neho? Vo svojom dennom živote vidíme, akí sme bezmocní, ak napadne napríklad viac snehu. Akí sme malí oproti silnejšej hmle, proti námraze, proti suchu, proti vode? Nehovoriac o orkánoch, zemetraseniach a sopkách! Alebo: Len si predstavme, keby sme napríklad mohli rozkázať vetru a dažďu? To by vyzeralo! To by bol chaos!

Ale človek vo svojej obmedzenosti a domýšľavosti si myslí, že Boha nepotrebuje, že si stačí sám. Nechápe, že i tie sily, o ktorých sa domnieva, že sú jeho vlastné, sú mu Bohom iba prepožičané, aby ich múdro používal.

Boli národy, ktoré dosiahli určitej moci a slávy, a dnes po nich zostali iba stopy. Prišli prírodné katastrofy a sláva týchto národov takmer razom zmizla; spomeňme, čo vyrástlo rôznych velikánov, ktorí ovládali svet... čo po nich zostalo? Len hluché mená v dejepisných čítankách. Nevidíme v týchto udalostiach hroziaci prst Boží a nepočujeme hlas, ktorý vyzýva k opusteniu Egypta a k návratu do zeme slobody? To je to najvyššie zjavenie, ktoré nám dáva Biblia. Preto človeče, ak si vystúpil na horu poznania, ak si vo chvíli stíšenia začul hlas, ktorým ťa poveruje Boh svojím posolstvom, potom choď – ako šiel i Mojžiš – a so srdcom pokorným hlásaj a životom ukazuj cestu slobody, ktorá vedie z Egypta do zeme zasľúbenej. Nezabudni, že cesta vedie i naďalej púšťou, ale v tej púšti bude s tebou Boh, ktorý ti nedá zahynúť... ak ale pôjdeš v Jeho šľapajach. To je úloha pravých učeníkov Božích, pravých služobníkov Pána. Galilejskí rybári poznajúc Ježiša ako Spasiteľa, opustili svoje zamestnanie a stali sa rybármi ľudí.

To sú i naše povinnosti. I my, poznajúc Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa, máme byť jeho učeníkmi. V tej drobnej dennej práci prospievať druhým a viesť ich zvoľna k poznaniu zákonov Božích, to je naša úloha. Nehľadajme zvláštne miesta, odkiaľ by bol lepšie počuť náš hlas. Práve to miesto, na ktorom stojíme, je ono, na ktorom nás chce Boh mať. Práve to prostredie, v ktorom sa pohybujeme, či dielňa alebo kancelária, či domácnosť alebo pole, je tým miestom, ktoré má byť naplnené pravdou slova Božieho. Potom ten tŕnistý ker zahorí znova veľkým plameňom nadšenia a jeho oheň prežiari všetky vetvy ľudskej spoločnosti. Potom nastane ten pravý mier Boží.

Amen